Posledná šanca
Šéf rezortu zdravotníctva zlyhával už na jar, keď zamestnanci v tomto odvetví poukazovali nielen na svoje neutešené mzdové podmienky, ale aj na dlhotrvajúce protiprávne pomery v práci lekárov a sestier, varovali pred totálnou krízou nemocníc s tým, že ich transformácia na akciové spoločnosti nič nevyrieši, naopak, život ešte viac skomplikuje. Ivan Uhliarik sa vtedy tváril, akoby ho to ani nezaujímalo.
Minister zlyhal, keď páni a dámy v bielych plášťoch, tak ako sľúbili, masovo podávali výpovede. Uhliarik sa naďalej usmieval, protestujúcich ignoroval a vystatoval sa, že nemocniciam nehrozí kolaps, lebo už všetko zabezpečil.
Zlyhal aj vo chvíli, keď sa dalo napätie v spoločnosti nožom krájať a on si až vtedy prvý raz sadol s odborármi za rokovací stôl. Vzápätí ho museli nahradiť traja najvyšší ústavní činitelia.
Uhliarik zlyhal aj po podpise memoranda, keď sa krútil ako had a vymýšľal, prečo sú dohody v parlamente zrazu nepriechodné. Ako odborník na zdravotníctvo sa diskvalifikoval rovnako totálne ako politik. V starostlivosti o zdravie a záchranu životov ide omnoho viac než o dohady, či ktosi narobil v rezorte dlhy, alebo nie.
Netreba však ministra celkom zatracovať. Má ešte jednu šancu, aby ako slušný človek splnil sľub a sám odišiel zo svojho úradu. Iste mu nebude zaťažko venovať vysoké odstupné na rozvoj verejného zdravotníctva.