Otázky, samé otázky
Nie je ťažké pochopiť, že pre vyšetrovateľov Gorily znamená zistenie, že taká akcia tajnej služby naozaj v danom čase prebiehala, pokrok vo vyšetrovaní.
Na základe toho potom nemôže byť ťažké uznať, že minister vnútra Daniel Lipšic sa včera podvečer pochválil reálnym medzivýsledkom vyšetrovania.
Otázkou len je, koho dnes na Slovensku ešte v tom predvolebnom ošiali, ktorý sa okolo Gorily strhol, nejaké podobné medzivýsledky naozaj zaujímajú. Pretože, zdá sa, že dnes už má na Slovensku každý svoj názor pevne vytvorený. A na tom majú maximálny podiel politici, ktorí Gorilu, okamžite po jej záhadnom zjavení sa na internete (a možno ani nie tak záhadnom, ako skôr ťažko objasniteľnom), spojili s vlastnými straníckymi potrebami pred blížiacimi sa voľbami.
Ako sme sa nepriamo dozvedeli vo štvrtok, tí politici si „pravdu o Gorile“ adoptovali dokonca ešte dávno predtým, ako sa vyšetrovateľom podarilo preukázať aspoň to, že SIS naozaj v rokoch 2005 – 2006 robila akciu na zdokumentovanie nelegálnych transakcií medzi „istou finančnou skupinou“ a rôznymi politikmi počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu. A na tom, že sa závažná kauza Gorila takto stala okamžite plytkým predvolebným trhákom, má svoj podiel aj samotný Lipšic. Možno nie najväčší (na to sú tu iní „čistí“ a „neúplatní“ machri), ale ani nie taký malý, aby sa dal prehliadnuť…
Je isto dôležité vedieť, po akých všemožných oficiálnych miestach sa informácie o Gorile v uplynulých rokoch potulovali. Aj to, kde všade sa stopy strácajú a prečo. Prečo bol spis napríklad – podľa Lipšica protiprávne – v roku 2008 skartovaný na Úrade boja proti korupcii, čo sa s ním dialo, respektíve nedialo na Úrade vlády v roku 2006 a tak ďalej.
Lenže to všetko sú len nové, pribúdajúce otázky. Zatiaľ čo tie základné, tie ktoré jediné môžu s kauzou naozaj pohnúť, zostávajú nezodpovedané. Základnou je napríklad otázka, či ten elaborát z internetu je totožný s tým, ktorý v roku 2006 vypracovala tajná služba, prípadne do akej miery je totožný, čo z neho chýba, alebo možno, naopak, čo tam neznámi dobrodinci pridali v rámci kurzu tvorivého písania. Aj keď bude táto otázka vyriešená, bude treba zdolať ešte vysokánsku hradbu: dokazovať, že veci, o ktorých sa malo rozprávať v byte na Vazovovej ulici v Bratislave, sa potom aj reálne diali.
Lipšic správne naznačuje, že očakávať môžeme skôr súbor nepriamych dôkazov ako to, že bude niekto spätne prichytený s „dymiacou hlavňou“. A to ešte nedodáva inú samozrejmosť: že asi ani v tých najdivších snoch nemožno také rozuzlenie očakávať v priebehu najbližších dní či týždňov. Lenže kto ho dnes počúva? Politické komandá, ktoré sa činia na papieri, v éteri a na internete, ho počúvať nepotrebujú. Z ich hľadiska už Gorila v podstate splnila účel. S veľkou pravdepodobnosťou práve preto ani veľmi netúžia po rozuzlení: čo ak by náhodou nebolo navlas také, aké vyhovuje ich vlastnej agende?