Trápna samozrejmosť
Povedať, že Mikuláš Dzurinda by mal čím skôr opustiť politickú scénu, by malo byť vlastne už len konštatovaním trápnej samozrejmosti.
Minimálne pre tých ľudí, ktorí dnes nepotrebujú radikálnymi výkrikmi na adresu SDKÚ prehlušovať svoju včerajšiu nadprácu v jej prospech. A ktorí si dnes nepotrebujú vymýšľať alibi, prečože tú Gorilu pred dvoma, troma rokmi „nevyšetrovali“ aspoň z desatiny tak agilne, ako to robia dnes… No ale vráťme sa k podstate: Dzurinda by mal čím skôr odísť.
Škandál s Gorilou je pre SDKÚ mnohonásobne ťažšia rana, než akou bolo financovanie strany, ktoré vytiahol Robert Fico pol roka pred voľbami 2010. Aj preto, lebo vtedy mala SDKÚ dosť času vymeniť Dzurindu na čele kandidátky za Ivetu Radičovú a zastaviť tak voľný pád svojich preferencií. Dosť času bolo vtedy ešte aj na presmerovanie volebnej kampane na iné témy (napríklad aj na nahrávku, ktorá mala pre zmenu usviedčať Fica z netransparentného financovania Smeru).
Ten, kto chcel miešať predvolebné karty s Gorilou, to spravil omnoho šikovnejšie. Gorila nevyšla na verejnosť príliš tesne pred voľbami, a tak je ešte dosť času na to, aby sa do 10. marca patrične „rozbabrala“. Zároveň ale vyšla príliš neskoro na to, aby sa do volieb aj stihla vyšetriť. K voľbám takto pôjdu voliči „v najlepšom“: rozpálení do biela. A príliš neskoro bolo i na to, aby sa na kandidátke SDKÚ ešte mohli odohrávať podstatné zmeny. Zdá sa, že tentoraz si SDKÚ svoj volebný osud vypije až do dna. Ak hovoríme, že by mal Dzurinda odísť, nie je to teda preto, lebo by tak mohol azda ešte zachrániť volebný výsledok svojej strany. Hovoríme to preto, lebo jeho odchod by mohol ešte čo – to zachrániť pre našu politickú scénu ako celok.
Naši vrcholoví politici zásadne neodchádzajú z politiky kvôli „nejakým“ podozreniam. V spoločnosti preto panuje presvedčenie, že vrchní šéfovia politiku opustia leda ak v putách. Lenže u nás ešte nikdy nijaký šéf v putách neodišiel. Kruh sa uzatvára: nikto neodíde „len tak“, pretože v krajine, kde nikto neodchádza v putách, by sa už odchod „len tak“ rovnal priznaniu…
Predseda SDKÚ už premeškal príliš veľa dobrých príležitostí odísť so cťou. No ak je dnes niekto kandidátom číslo jeden na preťatie toho bludného kruhu, je to práve on. Aj bez cti. Už neťahá ku dnu len svoju stranu, ale celú slovenskú politiku od polovice 90. rokov. Je aj jeho výraznou „zásluhou“, že sa dnes u nás agresívne hlásia o slovo rôzni šarlatáni a „neopotrebovaní“ extrémisti, alebo figúrky aj bez toho mála ideového ukotvenia, akým oplýva SDKÚ.
Bez Dzurindu a Mikloša, bez ich palackov, kucejov a ktovie koho ešte všetkého, by bolo nebezpečenstvo posunu slovenskej pravice tak ďaleko doprava, ako sa to len dá ešte v rámci aspoň akých – takých demokratických mantinelov, sotva také veľké, aké je dnes. Odchod Dzurindu, tá trápna samozrejmosť, preto nie je len vecou členov a voličov SDKÚ. Je to vec celej spoločnosti.