Boj o dôchodok
Je mesiac pred voľbami a Mikuláš Dzurinda vytiahol do boja. Spôsobom, aký sa mu už neraz osvedčil: vypúšťaním hmly.
Akurát, že situácia jeho strany si vyžaduje všeličo možné, len nie osvedčené spôsoby. Ak sa SDKÚ potopí, potopí sa z vôle svojho lídra a z neuveriteľnej pasivity jeho spolustraníkov.
Petícia Dzurindovej strany za to, aby prezident konečne vymenoval nového generálneho prokurátora, by bola fajn. Požiadavka to nie je nelegálna a petícia je rozhodne lacnejším prostriedkom na aktivizáciu voličov, než akým bolo vyvolávanie referenda Richarda Sulíka a spol. pred minulými voľbami. Navyše, o tom, že Ivan Gašparovič svojím postojom k Jozefovi Čentéšovi iba pridáva celej trápnosti okolo voľby nového šéfa prokurátorov svoj vlastný diel, sme písali už minulý rok.
Lenže tu je reč o tej SDKÚ, ktorá najprv ústami poslanca Janiša navrhla Dobroslava Trnku, čo Dzurinda vtedy zápalisto obhajoval ako výraz slobodnej poslaneckej vôle. Potom prišli dzurindovci s Jánom Hrivnákom – ktorého však vzápätí sami odmietli podporiť ako spoločného kandidáta vládnej koalície, až napokon celú situáciu tak zamotali, že výsledkom bolo opakované, chaotické hlasovanie a blamáž. Koho chce Dzurinda mentorovať za to, že Slovensko nemá generálneho prokurátora?
No je tu ešte druhý dôvod, pre ktorý je Dzurindova kampaň smiešna. Nemusíme sa hrať na vyšetrovateľov, žalobcov i sudcov zároveň. Nemusíme ešte dávno predtým, ako bude Gorila vyšetrená, vykrikovať, kto patrí do basy a kto nie. Napriek tomu môžeme pokojne skonštatovať, že momentálne je najzdiskreditovanejším aktívnym politikom na Slovensku hneď po šéfovi HZDS práve líder SDKÚ. A dokiaľ bude lídrom, dovtedy to bude prenesene platiť na celú jeho stranu.
Komu chce kázať o spravodlivosti? Koho chce dnes presvedčiť, že akurát Čentéš je záruka historicky prvého do konca dovedeného vyšetrovania a stíhania rozsiahlej politickej korupcie na Slovensku?
Také tvrdenie znie ako nemiestny žart od politika, ktorý dal praktikám, o akých dnes vďaka Gorile hovorí celé Slovensko, punc „normálnej“ politiky. Mnohým premýšľajúcim občanom na Slovensku tak pripravil oveľa trpkejšie precitnutie, než aké im kedy mohol pripraviť otvorený autokrat Mečiar a jemu podobní.
Dzurinda teda stavil na osvedčené postupy: vypúšťa hmlu s Čentéšom a trúbi do boja proti Robertovi Ficovi. To je smiešne. Nielen preto, lebo je už neskoro a hlavným súperom Dzurindu už dávno nie je Fico, ale Sulík. Smiešne je to preto, lebo keď do boja s Ficom tiahne akurát s heslami o spravodlivosti a korupcii, zabúda na jedno. Na Slovensku sa dnes hovorí, že dzurindovci prevzali od Mečiara mnohé nekalé metódy. A ak by sa na šéfa Smeru našlo čokoľvek, jediné, čo sa bude rozprávať o ňom, bude to, že prevzal metódy Dzurindu. To im v SDKÚ nedochádza? Asi nie. Inak by sa tak ochotne nedali sťahovať ku dnu lídrom, ktorý bojuje už len o svoj politický dôchodok. Ako ten Mečiar.