Nič sa nezmenilo
Predvolebná kampaň založená na spravodajských informáciách či fabuláciách lezie človeku riadne na nervy. Nielen preto, lebo taká kampaň je špinavá, ale aj preto, lebo taká kampaň neposkytuje voličovi prakticky žiadnu predvolebnú radu. Ako by však asi vyzerala kampaň pred tohtoročnými voľbami nebyť Gorily, Sasanky a tak ďalej?
Ako malá, oneskorená ukážka mohli azda poslúžiť víkendové televízne debaty. Boli jednou z posledných možností ukázať sa pred voľbami, a tak sa dá predpokladať, že lídri politických strán sa snažili zo seba vytlačiť to najlepšie. Srdečná vďaka. Po niekoľkomesačnom trápení rôznymi spismi, dokumentmi či videami, sme sa tak mohli presvedčiť, že v našej politike sa v skutočnosti takmer nič nezmenilo.
Mikuláš Dzurinda stále bezkonkurenčne vyniká v úlohe kabaretiéra. Už samotný fakt, že zľahka konverzuje na tému korupcie, pričom sám seba vidí na strane tých, ktorí korupciu znižujú a bojujú proti nej, vyvoláva pocit intenzívnej trápnosti, z ktorej existuje únik len v podobe smiechu. No keď začne sypať vety typu: „Mali by sme mať odvahu a povedať si stop politickým nomináciám na odborné funkcie,“ končí sa už aj zábava.
Žiaľ, robia to všetky strany, no ak je niektorá z nich u nás symbolom toho, ako sa po mečiarovcoch preberali ich metódy práce, keď sa často aj cnostnými cieľmi zakrývalo obyčajné zneužívanie politickej moci na ovládnutie hospodárstva a peňažných tokov – a politické nominácie v štátnych podnikoch iný účel nemajú – je to práve SDKÚ. A ak je nejaký politik spájaný s najotrasnejšou zbierkou fráz, ktorá mala túto pretrvávajúcu nehoráznosť zabaliť do stráviteľnej podoby, je to Dzurinda.
Richard Sulík stále nepochopil, že čoraz väčšia časť obyvateľov Slovenska nie je odkázaná len na správy z nášho lokálneho rybníka. Jeho názory na ekonomiku sú nekompatibilné nielen s Európou či priamo Bruselom – ako to rád prezentuje on sám. Podľa toho, čo svojim voličom o svete vykladá šéf SaS, „zúri“ socializmus všade, kam len oko dohliadne: Amerikou počnúc, Austráliou končiac. V Davose sa stretávajú čistí socialisti, v Medzinárodnom menovom fonde či v Svetovej banke zrejme dokonca komunisti. Len Sulík vie, ako sa veci majú. Škoda, že pre ozajstných ekonómov je tento náš veľduch akosi pod prahom vnímania…
Dalo by sa pokračovať, no príklady Dzurindu a Sulíka sú najokatejšie. Keby nebolo Gorily či Sasanky, počúvali by sme dokola rovnaké nezmysly. Vláda by sa tvárila, akoby tá osemnásťmesačná katastrofa ani nebola. Jej predstavitelia by sa naťahovali s Robertom Ficom o to, či zvýšenie daní pre horné zárobkové skupiny a banky už je, alebo ešte nie je „socializmus“. Všetci do jedného by nariekali nad nezamestnanosťou a dokola by sme počúvali neznesiteľné frázy o boji proti korupcii, o transparentnosti.
Táto predvolebná kampaň je nepochybne otrasná a špinavá. Nerobme si však ilúzie, že nebyť spravodajských hier, voliči by neboli zavádzaní a všetko by bolo v poriadku.