Putinova matematika
Vladimir Putin sa vracia tam, odkiaľ v skutočnosti vlastne ani neodišiel. Do Kremľa takmer s dvojtretinovou podporou voličov.
Silnejší ako v marci 2000, keď získal necelých 54 percent hlasov, a slabší ako o štyri roky neskôr, keď ho volilo približne 71 percent Rusov. Potom požičal prezidentské kreslo Dmitrijovi Medvedevovi a za jeho zahrievanie mu ponúkol stoličku predsedu vlády.
Je nespochybniteľné, že Putin by sa stal hlavou štátu už v prvom kole, aj keby sa pri odovzdávaní a sčítaní hlasov neodohral jediný volebný podfuk. Otázne je, do akej miery mu výsledok prikrášlili inými, sofistikovanejšími politickými technológiami.
Získať pod 60 percent by znamenalo, že pôsobí ako oslabený líder. V prípade Putina, ktorý sa cíti ako najpovolanejší vodca, je to nepredstaviteľné. Naopak, zisk hraničiaci s dvoma tretinami stúpencov má psychologický účinok. Potvrdzuje ho to v úlohe neohrozeného predáka, pričom vychádza oveľa lepšie ako jeho strana Jednotné Rusko, ktorá v manipulovaných parlamentných voľbách v decembri 2011 dostala necelú polovicu hlasov.
Lenže keď sa Putin úprimne pozrie do zrkadla, napriek vysokému volebnému číslu už nezbadá politického siláka. Už to nie je neohrozený a všetkými obdivovaný vodca. Stojí za ním veľa Rusov, čo ho volili len preto, že nemali lepší výber, a do očí sa mu pozerá značná časť prebudenej strednej vrstvy, ktorá si želá iného prezidenta.
Putinovi nemožno uprieť, že po záverečných rokoch éry Borisa Jeľcina dokázal pozdvihnúť krajinu. Ruka v ruke s tým si však upevňoval moc a vytláčal na okraj nádejných politických súperov. Fakticky dospel do stavu, že sa stal štvorjediným vládcom. Jeho vôľa je zákon, jeho kroky sú výkonná moc, kauza Michaila Chodorkovského ukázala, že je aj sudcom a dve rošády s Medvedevom ho zobrazili ako supervoliča, ktorý diktuje meno prezidenta.
Nečudo, že týmito manévrami unavil veľa Rusov. V horšom prípade znechutil. Počnúc fraškou s Medvedevom, keď sa obaja dlho tvárili, že nevedia, kto z nich v marci 2012 bude kandidovať, a nakoniec sám „náhradný“ prezident priznal, že sa dohodli už pred štyrmi rokmi. Končiac pocitom života síce v prosperujúcej krajine, ale prerastenej korupciou a uprednostňovaním hospodárskych klanov, ktoré nehľadajú náhradníka za Putina.
Obdobie úprimného bezhraničného obdivu sa pominulo. Putin napríklad musí vedieť, že už neplatí zveličenie, podľa ktorého by Rusi volili kohokoľvek, koho si vyberie za svojho nástupcu – trebárs jeho fenku. S pribúdajúcim časom sa môže stať, že keď o šesť rokov bude obhajovať funkciu, technológovia moci sa potrápia, ako mu vyrobiť nadpolovičnú väčšinu hlasov v prvom kole volieb. Istotne nie v druhom, lebo je jasné, že Putin nepripustí zrod silného vyzývateľa.
Problém však spočíva nielen v Putinovej túžbe vládnuť a v mašinérii moci, ktorá sa stará o to, aby mu nikto výrazný nekonkuroval. Od roku 2000 mu skutočne nevyrástol žiadny súper, ktorému by bolo zodpovedné zveriť kormidlo v štáte. Gennadij Ziuganov je zarytý komunista, Vladimir Žirinovskij nacionalistický táraj a niekdajší jeľcinovskí reformátori sú na posmech. Jeden záblesk vlastne bol, lenže Medvedev sa ukázal byť iba Putinovou bábkou.
Putinov príbeh ukazuje, že v politických dejinách Ruska sa veľa nezmenilo. Krajina zažila obdobie cárstva, potom desaťročia komunizmu a nakoniec závan demokracie. Podstata sa však zachovala. Po cároch a generálnych tajomníkoch strany sa iba zmenil titul vládcu. Prezident.
Prezident Putin – tak to znie presne.