Konjunktúra
Dva roky trvajúca záchrana Grécka pomohla preklenúť to najhoršie a pacient sa vďaka tomu stále drží pri živote. Lenže po víkendových voľbách, v ktorých väčšina obyvateľov odmietla naordinovanú liečbu, sa cesty "lekárov" zo severu a "pacienta" z juhu začínajú rozchádzať.
Berlín hrozí Aténam, že pokiaľ nesplnia podmienky záchranného balíka, budú musieť opustiť eurozónu. Otvorene to povedal nemecký minister zahraničných vecí Guido Westerwelle a vzápätí zdupľoval minister financií Wolfgang Schaäuble.
Lenže v tomto prípade si ťažkú hlavu nemusia robiť ani tak Gréci ako skôr ich veritelia. Lebo zatiaľ čo oni „len“ dlhujú, o svoje peniaze sa musia triasť najmä francúzske a nemecké banky, ktoré tomuto nezodpovednému a márnotratnému príbuznému poskytli úvery vo výške viac ako 50 miliárd eur.
Keď už jej reč o zodpovednosti, na to, aby sa mohol nejaký obchod uskutočniť, treba vždy dve strany. I ten, kto požičiava, by si mal dobre rozmyslieť, komu požičať môže a komu nie. Tí, čo absolvovali vojenskú službu alebo žili v internáte, veľmi dobre vedia, ako to je, požičiavať rôznym „sľubotechnám“…
Lenže aj reči tých, čo hovoria o potrebe ďalšieho Marshallovho plánu pre Grécko, sú pritiahnuté za vlasy. Po druhej svetovej vojne dostali krajiny v rámci tohto záchranného plánu pomoc vo výške 2,1 percenta svojho HDP. Grécko doteraz dostalo 177 % HDP, čo v absolútnych číslach predstavuje 380 miliárd eur. Na jedného Gréka tak pripadá 33 600 eur.
Pumpovať len tak ledabolo do tejto krajiny ďalšie peniaze už nemá zmysel. Najjednoduchšie by bolo dlhy škrtnúť a začať odznova s tým, že Grécko by bolo pod drobnohľadom viacerých európskych inštitúcií.
Napokon o tom, že finančné transfery automaticky neprinášajú vytúžené ovocie, by svoje vedeli povedať aj samotní Nemci. V bonnskom Dome dejín sú digitálne hodiny, ktoré ukazujú aktuálny dlh Nemecka. Momentálne táto cifra dosahuje úctyhodných 1 517 miliárd eur. Drvivá väčšina z týchto peňazí bola investovaná do obnovy bývalého východného Nemecka.
Ani 23 rokov po páde Berlínskeho múru sa však rozdiely medzi takzvanými piatimi novými krajinami a bývalým západným Nemeckom nevyrovnali. Východ nie je prekvitajúcou krajinou, ako to sľuboval Helmut Kohl. Nezamestnanosť je tu stále takmer dvojnásobná a východní Nemci sú stále chudobní príbuzní svojich západných bratov. A to je jedna krajina, hovoriaca jedným jazykom.
Čo potom európska dvadsaťsedmička, v ktorej máme toľko rôznorodých ekonomík? Zladiť ich si bude vyžadovať nebývalé úsilie a najmä čas.
Bohužiaľ, zatiaľ čo Európa môže o hospodárskej konjunktúre iba diskutovať, populizmus a nacionalizmus ju na starom kontinente už zažívajú. Najhoršie, čo by sa v tejto situácii mohlo stať, ak by opraty do rúk prevzali nacionalisti a populisti.