Načo je imidž?
O čom svedčia kauzy s potravinovou pomocou a čudnými zmluvnými dodatkami, s rozvojovou pomocou a čudnými podpismi pod projektmi? Predovšetkým o tom, že imidž je nanič. V minulej vláde panovali rovnaké koristnícke maniere, ako v každej inej. V niektorých detailoch dokonca ešte o čosi viac.
Vláde Ivety Radičovej, predovšetkým samotnej premiérke, niektorí po voľbách i pred nimi vyčítali, že sa vraj príliš snažila nahrádzať politický program agendou mimovládnych organizácií. Podobný názor konvenuje najmä technokratickej časti pravice, ktorú zaujímajú v prvom rade čísla, parametre, percentá. Prípadne politikom, ktorí preferujú stranícku disciplínu a reči o hodnotách považujú v politike za balast, ktorý podľa nich prislúcha práve mimovládnemu sektoru.
V skutočnosti by mali títo politici (niektorým) mimovládkam srdečne poďakovať. Nikto nešíril tvrdenia o transparentnosti minulej vlády s takou vervou ako (niektoré) mimovládky. Nebyť ich vychvaľovania, obraz minulej vlády a jej politikov by bol radikálne horší. A to platí aj pri poznaní, že tá chvála bola falošná a že volebné výsledky dosť rukolapne ukázali, aký malý účinok na obraz minulej vlády a jej politikov napokon v skutočnosti mala.
Čistota, transparentnosť, boj proti korupcii a klientelizmu… to všetko je imidž. A ten je, ako vieme, nanič.
Proti korupcii a klientelizmu sa nebojuje schválením nariadenia, ktoré nás nič nestojí. Bojuje sa proti nim napríklad odvolaním ministra financií, keď ten bohorovne obhajuje vrcholne podozrivý kšeft, ktorý spáchal jeho osobný a stranícky kamarát. Aj keby nás to v konečnom dôsledku malo stáť premiérske kreslo.
Za transparentnosť sa nebojuje tak, že sa ako vláda necháme porovnávať s Jánom Slotom a potom sa oslavovať ako šík čistých. Ani porovnávať sa s Robertom Ficom, ktorý si toho Slotu a jeho ľudí držal štyri roky v koalícii. Dostáť bolo treba vlastným tvrdeniam.
Od tých tvrdení majú na hony ďaleko zmluvné dodatky v rámci ministerstva pôdohospodárstva, na základe ktorých dnes (zrejme) neexistuje 3 500 ton potravín určených na pomoc chudobným a (určite) neexistujú peniaze, ktoré za výrobu tých potravín štát zaplatil. Je jasné, že Ficove slová o dosluhujúcej vláde, ktorá vraj má už iba „kúriť a svietiť“, boli metaforické. Vláda musela vládnuť aj po 14. októbri, keď sa samoodvolala. To, že „vládla“ aj takýmito spôsobmi, však len nepriamo dokazuje, ako si jej členovia a úradníci predstavovali vládnutie aj pred 14. októbrom. Rozdiel bol iba v tom, že pred 14. októbrom sa na všetko zdalo byť času dosť.
A o čom potom svedčia zmluvy podpísané na ministerstve zahraničných vecí nielenže po 14. októbri, ale ešte aj po voľbách, ba po vzniku novej vlády? Každý nech si nájde prirovnanie sám. Podotknime len, že tento spôsob vládnutia (rozdávanie peňazí v posledných hodinách vládnutia) sme naposledy videli – za Vladimíra Mečiara. Toľko k imidžu.