Medailoví
V sobotu a nedeľu sme boli všetci v Helsinkách. Keď nie fyzicky, tak duchom. A potom sa zaplnili ulice slovenských miest, aby sme sa radovali z úspechu hokejistov. Muži, ženy, Slováci, Maďari aj prisťahovalci, mladí i tí skôr narodení, kresťania aj ateisti. Po rokoch sa nehanbili vyvesiť štátnu zástavu a spontánne priznávať hrdosť na svoju vlasť.
Ako dlho to potrvá? Týždeň? A či ani toľko nie, aby sme sa znovu rozhádali, podelili sa na čertove volky, či zaliezli do nepriedušných ulít. Prečo sa nedokážeme spolu tešiť aj z úspechov, o ktorých nemusí vedieť celý svet? Z oblasti vedy, umenia, techniky, školstva… Tešiť sa a tých, čo sa o to zaslúžia, aj spoločensky ohodnotiť.
Iste, nie sme vo všetkom svetoví. V mnohom bývame priemerní aj horší. Ale existujú i drobnejšie víťazstvá, ktoré môžu privodiť radosť regiónu, mestu, obci. Prečo však často namiesto dobroprajnosti nastupuje závisť a podrazy?
Máme to v sebe historicky zakódované v génoch, alebo nás stále ktosi navzájom rozoštváva? Niekedy aj pomocou zlých zákonov. V mene skupinových či osobných egoistických záujmov. V robote, na ulici, pred televíznymi kamerami.
Vďaka našim chlapcom za medaily, za to, že sa o Slovensku do zahraničia šíria éterom dobré správy. Vďaka za to, že opäť dokázali, že iba v tímovej práci a v úzkej súčinnosti sa dajú dosiahnuť méty, o akých sa niekedy bojíme čo len snívať.