Mlčať isto nestačí
Podľa podpredsedu Európskej komisie Maroša Šefčoviča vraj na krízu Európskej únie postačí, aby tí, čo v ňu veria, mlčali. Nie je ťažké domyslieť si, ako to myslel, ale predsa: že by to bolo až také ľahké?
Íri šesťdesiatpercentnou väčšinou v referende minulý týždeň odobrili fiškálnu zmluvu, ťažko vydobytú počas úmorných rokovaní lídrov Európskej únie, o tom, ako naložiť s časom, ktorý si posledné dva roky draho kupovali. A ktorý sa nemilosrdne kráti.
Hoci nejaké tie radostné a pochvalné prejavy na adresu Írska Európou zneli (najmä z Berlína, vzhľadom na autorstvo zmluvy, ktoré si tam nárokujú), žiadne veľké ovácie to tentoraz neboli. Čosi podobné sa dá očakávať aj v prípade ostatných krajín eurozóny, ktoré ešte ratifikácia zmluvy – i keď už nie v referendách, pretože Íri boli v tomto jediní – čaká. Nás nevynímajúc.
V prvom rade sa totiž v Európe nečaká na schvaľovanie fiškálnych paktov a trvalých eurovalov, ale na grécke voľby. Ak sa v nich Gréci rozhodnú odmietnuť politické strany, ktoré im okrem európskych peňazí na obsluhu enormného dlhu priniesli aj Európou skonštruované drastické úsporné opatrenia, všetko môže byť už čoskoro inak.
Gréci sa síce možno vrhnú do ekonomického dobrodružstva s návratom k drachme, lenže dnes ich už len ťažko bude niekto zvonku presviedčať, že môže byť ešte aj horšie. Ostatné štáty eurozóny a Európskej únie môže potom očakávať oveľa horšie dobrodružstvo pod názvom dezintegrácia. Alebo dlhý a úmorný boj o jej odvrátenie. Ten nás môže nakoniec vyjsť neporovnateľne drahšie ako akékoľvek patálie so zadlženými členmi únie.
Druhým novým prvkom na scéne je Francois Hollande. Ten pri svojich sporoch s nemeckými predstaviteľmi vyhlasuje, že Francúzsko (respektíve on) zmluvu nepodpíše, pokiaľ v nej nebudú urobené zmeny. To bude problém sám osebe. Darmo mnohí ekonómovia tvrdia, že rastové stimuly („francúzsky recept“) sa vôbec nemusia biť s úspornými opatreniami („nemecký recept“). V spore Paríža s Berlínom nejde o ekonomické finesy, ale o kontinentálnu politiku.
Európska kríza je reálna, nech už ju vyvolalo čokoľvek. Svet virtuálnych peňazí a hodnôt medzinárodných trhov, import krízy zo Spojených štátov, zlé recepty neoliberálnych ekonómov, alibizmus politických garnitúr alebo to všetko dohromady. Ekonomická stránka však ešte zďaleka nemusí byť to najhoršie zlo. Internetový portál Euractiv včera okrem Šefčoviča citoval aj britského proeurópskeho konzervatívca (áno, aj takí sú) Johna Stevensa: „Ak eurozóna padne, budeme tu mať inú, oveľa temnejšiu Európsku úniu.“ To sú perspektívy, pri ktorých mlčanie určite nepomôže.
Budúcnosťou únie, ak nechce byť permanentne ohrozovaná „temnotou“, je politická, nielen ekonomická integrácia. Na to, aby tento cieľ európski politici cítili ako nielen vhodný, ale aj pre nich výhodný, však musí byť vytvorený politický „dopyt“. To znamená nemlčať a hovoriť.