Keď netreba rozum
Pred summitom EÚ sa s lídrami Francúzska, Nemecka a Španielska stretáva v Ríme premiér Mario Monti. Okrem iného preto, aby zdôraznil, že eurozóna sa musí výrazne posunúť k tesnejšej integrácii. Inak vraj hrozia nové útoky trhov na oslabené krajiny. Šéfka MMF Christine Lagardeová zasa tvrdí, že eurozóna je v akútnom strese. Ak ho chcú členské štáty potlačiť, musia ďalej zbližovať svoje ekonomiky.
Načo špekulovať, či naozaj hrozia ešte väčšie útoky ako doteraz, alebo si predstavovať ešte akútnejší stres, než ten, ktorý panuje už dnes. Zmysel ich odkazov je jasný. Najlepšia cesta von z krízy je spoločná cesta.
Ak by si mala Európa myslieť, že sa zachráni, keď bude predátorom postupne predhadzovať tých najslabších zo svojich radov, celá integrácia by nemala zmysel. A, mimochodom, očakáva sa, že Španielsko nakoniec požiada len o čosi viac ako polovicu z už odsúhlasených 100 miliárd na pomoc tamojším bankám.
Iba málo z uvedeného sa dostáva do uší slovenských voličov prostredníctvom volených zástupcov. Ešte aj z rečí množstva tých, čo hlasovali za naše pristúpenie k ESM (trvalému eurovalu), by sa zdalo, že sa za to vlastne ospravedlňujú.
Lenže tu sa niet za čo ospravedlňovať. Buď chceme z krízy vybŕdnuť spoločne s našimi partnermi, alebo nie. Ak chceme to prvé, potom „spoločne“ znamená aj pomocou spoločných peňazí, ak to bude treba.
A to ešte hovoríme iba o tých, vďaka ktorým Slovensko k ESM pristúpilo. Čo potom povedať o tých, podľa ktorých máme začať hádzať „nehodných“ (zadlžených) pasažierov do vody? Čo povedať na Richarda Sulíka a jeho reči o neschopných španielskych bankároch, ktorých vraj ideme zachraňovať? Na to, ako SaS ustavične občanom Slovenska sugeruje, že sú chudáci, ktorí idú zachraňovať boháčov – včera lenivých Grékov, dnes neschopných Španielov a zajtra ktovie koho ešte?
Títo ľudia nemajú právo oháňať sa chudobou Slovenska, keďže za ich vlády Slovensko nezbohatlo ani o cent. Jediné, čo dokázali, bol chaos zakončený ultrachaosom po tom, čo sa pre ich neschopnosť uvažovať o dva kroky dopredu položila ich vláda.
Keď Európa pred časom prispela Írom, prispela vlastne na írske banky: Írsko totiž pomoc potrebovalo najmä preto, lebo tamojšia vláda prevzala záruky za banky zasiahnuté hypotekárnou krízou a keď došlo k najhoršiemu, zistila, že nedokáže utiahnuť chod štátu.
Od sulíkovcov však akosi nepočuť o neschopných írskych bankách. Možno to celé pre nich bolo príliš zložité. Alebo sú to obyčajní provinční príštipkári, plní predsudkov o „tmavých“ národoch Európy, ktoré sú podľa nich lenivé a neschopné. Otázkou, ako je teda možné, že tí lenivci sú bohatší než my, sa v SaS nezaťažujú. Ani inými lapsusmi ich logiky. Napríklad, ako keď Jozef Mihál buráca, že môžeme rozpustiť parlament, keď sa aj tak vo všetkom riadime Nemcami. A vzápätí Sulík navrhne odložiť hlasovanie o ESM a vyčkať na ďalší vývoj v Nemecku…
Už Ján Slota vedel, že v nacionalistickej agende nie je absencia zdravého rozumu na prekážku. Práve naopak. Vedia to aj v SaS.