Sto dní samoty
Robert Fico a Smer sa pred sto dňami ujali vlády v bezprecedentnej situácii. Smer nemá na našej scéne rovnocennú opozíciu, ale ani partnerov. Po sto dňoch sa zdá, že sa s touto situáciou vyrovnáva celkom dobre. Vzhľadom na obavy, oprávnené či vymyslené, ktoré vznik vlády sprevádzali, až veľmi dobre.
Všetko mohlo byť oveľa horšie a nik by tomu nezabránil. Smer sa mohol začať správať spupne a pomstychtivo. Na rozdiel od roku 2006 by tentoraz ani nemal väčší problém nájsť si na to zámienky. Predchádzajúca vláda mu pripisovala „grécku cestu“, niektorí ho kriminalizovali, hovoriac o korupcii a klientelizme. „Lebofico“ sa stalo univerzálnym vysvetlením problémov. Vo voľbách sa vytvárala atmosféra, akoby jeho návrat mal znamenať totálnu katastrofu.
Nestalo sa. Parlamentná osemdesiattrojka sa zatiaľ nepomstieva a nevalcuje. Odvolanie riaditeľky verejnoprávnej RTVS, hoci ide zjavne o politický akt, je na takéto konštatovanie prislabou zámienkou.
Vláda sa usiluje budiť zdanie, že tentoraz komunikuje s väčšinou spoločnosti prostredníctvom svojej Rady rozvoja a solidarity. Je to otázka. Sú štáty, kde takýto model funguje, no i tak jediným, kto robí rozhodnutia, je vláda. Až problémy overia, či rada nie je len fasáda. Dovtedy platí, že pre lobistov zostávajú ministerstvá oveľa dôležitejšími terčmi, ako nejaká rada.
Ústretovosť k opozícii či korporativistické kolégiá sotva vyplnia samotu, v ktorej sa ocitol víťaz volieb. Sto dní je prikrátky čas na hodnotenie, ako ju zvláda. Polovica volebného obdobia bude vhodnejší termín.
Sto dní je málo aj na hodnotenie programu. Fakt, že sa Smer bez váhania prihlásil ku konsolidácii verejných financií, mohol prekvapiť iba neinformovaných. V Smere a okolí je dosť ľudí, ktorí šetrenie uznávajú ako potrebu (a nelíšia sa v tom od podobných na pravici), aj dosť takých, čo takúto konsolidáciu uznávajú len ako povinnosť voči Európe.
Potreba sa zatiaľ spája s povinnosťou, pričom vláda sa snaží dávkovať dosah na ľudí: zdvíhanie daní áno, ale iba pre bohatších a podobne. Čo sa stane, keď sa povinnosť s potrebou rozídu, dnes nevieme. Okrem ľudskoprávnych otázok (čo vidno napríklad aj na absencii tretieho sektora v rade solidarity) bola práve hospodárska politika Ficovej strany dosiaľ najmenej dotknutá bežnou európskou sociálnou demokraciou. Sociálne opatrenia sú jedna vec, no rozchod s vplyvnými kruhmi, ktoré netrápi zánik rovnej dane, určite však každá zásadnejšia zmena ekonomického prostredia, je čosi, čo Smer ešte len čaká. Pravda, ak sa odváži vážnejšie sa identifikovať so značkou SD.
Celkovo je druhá vláda Roberta Fica určite „normálna“ v porovnaní s tou prvou, ale aj v porovnaní s chaosom, ktorý jej predchádzal. Čo pri všetkých chybách a nedostatkoch z tohto „normálu“ zatiaľ robí slovenský nadpriemer. Takýto začiatok sa ešte môže ukázať ako veľmi dôležitý – keď začne samota na vrchole udierať do hlavy.