Skutočná guráž
Hľadanie pokladov má vo filme a v literatúre vždy príchuť dobrodružstva. V prípade národného pokladu, ktorého zbierku iniciovala Matica slovenská, cítiť už len pachuť, lebo spôsob, akým boli tieto peniaze spravované, je šlendriánstvo najhrubšieho zrna.
Keď sa dnes nový matičný predseda Marián Tkáč usiluje zistiť, aký je stav „kovovej časti“ pokladu, je to ako by sa snažil vypáčiť druhé dno dávno vyrabovaného trezora.
Takmer s istotou sa dá povedať, že prevažná časť peňazí, ktoré predchádzajúce vedenie investovalo do Podielového družstva Slovenské investície, je nenávratne stratená, lebo družstvo skrachovalo.
Kam tieto peniaze odtiekli, sa s najväčšou pravdepodobnosťou už nikdy nedozvieme. Nejde o nič nové – peniaze zo zbierok majú na Slovensku jednu zvláštnu vlastnosť – zvyknú sa vypariť skôr, než sa stihnú použiť na daný účel (napr. slávny Alweg zo 60. rokov).
Napriek tomu, že ide o škandál, a najmä hazard s dôverou občanov, peniaze zo zbierky predstavujú menej, ako Matica dostáva každoročne zo štátneho rozpočtu (minulý rok to bolo 1,49 milióna eur a v časoch mečiarizmu táto suma dosahovala až 5 miliónov!).
Aj keď Matica je od roku 1997 „verejnoprávna ustanovizeň“, v skutočnosti sa často správala ako predĺžená ruka SNS, ktorá je mimochodom jej kolektívnym členom…
O rok si pripomenie 150. výročie jej vzniku – je to ideálna príležitosť prehodnotiť vzťah štátu k tejto inštitúcii a najmä spôsob jej financovania. Keď napríklad v Slovinsku môže tamojšia Matica fungovať ako nezávislé vydavateľstvo, prečo by to nemohla robiť i tá naša (navyše, keď vlastní i tlačiareň) a popri tom sa uchádzať o granty?
Lenže na to by naši politici museli mať skutočnú guráž. S výnimkou Milana Kňažka, ktorý oddelil Národnú knižnicu od Matice, ju zatiaľ v sebe nenašiel nik.