Drzí parašutisti
Čuduje sa niekto, že sa bývalým manažérom štátnych firiem nechce vracať tučné zlaté padáky? Hanba bola predsa už dávno roznesená po novinách. Odteraz to z ich pohľadu môže byť už iba lepšie. Prídu iné škandály, iní budú mať hanbu.
Hrdú zo Slovenskej pošty, Kravca a Tarcalu zo Železničnej spoločnosti Slovensko a ďalšie mená z iných štátnych podnikov vystriedajú v novinách nejaké iné, nové mená.
Navyše, maximum tej hanby si aj tak zlizli politici, ktorí dopustili, aby si šéfovia a podšéfovia štátnych firiem v pôsobnosti ich rezortu po necelých dvoch rokoch odnášali odmeny, ktoré pripomínajú skôr lup. V prípade menovaných to bol konkrétne exminister dopravy Ján Figeľ.
Niežeby si Figeľ hanbu nezaslúžil. Zaslúži si ju aj pre všelijaké iné veci. S ním pravdaže aj celé KDH, ktoré sa k hanbám svojho predsedu nedokáže postaviť a zosadiť ho ešte skôr, ako sa tie hanby definitívne stanú hanbami celého hnutia. Lenže to neznamená, že samotní tí manažéri sú z obliga, či dokonca, že sú to nebodaj vlastne obete chybnej (rozdávačskej) politiky KDH.
Dotyční manažéri sa pokúšajú hrať na to, že svoje stotisícové odmeny nadobudli „v dobrej viere“. Koniec koncov, tie padáky mali v zmluve, tak čo… Až na to, že o nejakej dobrej viere tu nemôže byť reč.
Keď si manažér firmy v červených číslach s kamennou tvárou nechá vyplatiť dvestonásobok priemernej mzdy za to, že podnik je vraj v menšej strate, ako sa očakávalo, jeho „dobrá viera“ sa týka nanajvýš ak jeho vlastnej peňaženky. Ak si podobné odchodné nechajú vyplatiť manažéri firiem, ktoré pod ich vedením masovo prepúšťali – a hovorili tomu zodpovednosť a šetrenie – na to už slušné slová nestačia.
Zlatí a platinoví parašutisti, poberatelia neuveriteľných finančných náhrad a iných výhod, jednoducho okrádali podniky, ktoré dostali z vôle tej slávnej šetrnej a zodpovednej koalície na starosť. Okrádali nie v zmysle trestného činu, ale zato určite tak, že to tie firmy – často v hlbokých problémoch – poškodilo. Svojou chamtivosťou oberali ich zamestnancov. Tým nezostali padáky platinové, zlaté ani drevené. Len neistota nezamestnanosti alebo istota smiešne malých zárobkov.
To nie je otázka ľavice či pravice (akoby sme nezažili aj červených parašutistov). Je to skôr otázka sociálnej inteligencie, príslovečnej „kinderstube“, ale aj manažérskych schopností dotyčných. Od koalície, ktorá kvákala o „gréckej ceste“, by sa čakalo, že do štátnych firiem nepošle pajácov, ktorí sa budú správať v duchu tradícií najhlbšieho reálneho socíku: keď je firma štátna, nepatrí vlastne nikomu, preto sa z nej dá „ujedať“, čo len hrdlo ráči. A pri odchode jej ešte na rozlúčku pekne pustiť žilou…
Z uvedeného vyplýva ešte čosi. Nevedno prečo sa médiá uspokojujú s odpoveďou, že ten či onen parašutista dá padák na charitu. Aká charita, prosím vás? Na charitu nech dáva z peňazí, ktoré si zaslúžil. Tie, ktoré si nezaslúžil, nech pekne vráti tam, odkiaľ prišli – do firmy, ktorú poškodil.