Boj o prestíž
S veľkým predstihom, s veľkou vážnosťou a veľkou šancou privodiť si ďalší rozkol slovenská opozícia začala hľadať spoločného kandidáta do prezidentských volieb 2014.
Samozrejme, pravica chce konečne raz uspieť. Michal Kováč sa stal hlavou štátu z vôle Vladimíra Mečiara. Rudolf Schuster, náš prvý priamo volený prezident, bol síce oficiálne kandidátom koalície Mikuláša Dzurindu, no iba preto, lebo si jej podporu „kúpil“ za volebný výsledok jeho strany SOP. Ivan Gašparovič po prvý raz zvíťazil aj zásluhou mnohých pravicových hlasov, lenže iba preto, lebo druhou možnosťou bol Mečiar. No a do svojho druhého funkčného obdobia už vstupoval rovno s podporou Smeru.
Môžeme sa pravdaže pýtať, akýmiže ľavičiarmi boli a sú niekdajší potentáti najväčšej privatizačnej mašiny, akú Slovensko kedy zažilo, Mečiarovho HZDS. Isté však zostáva, že strany pravicového tábora v prezidentských voľbách neuspeli ani raz.
Lenže otázka nestojí, ktorý politický tábor by si teraz zaslúžil mať svojho prezidenta. Správne by bolo, keby prezidenti konečne prestali byť predmetom prestížnych straníckych vojen. Prestížnych preto, lebo hoci prezident v našom systéme nie je celkom bezmocný, v každodennej politike sa aj tak nezmôže na oveľa viac, než len na pitie krvi opačnému táboru.
Ani to, že súčasnému prezidentovi sa v tejto disciplíne vcelku darí, neoprávňuje Luciu Žitňanskú hlásať, že prezidentské voľby môžu vygenerovať nového lídra pravice. Asi 99 percent výhrad voči Gašparovičovi sa točí okolo jeho zaujatosti v prospech Smeru. Žitňanská a jej kolegovia boli prví, kto vždy kričal, že Gašparovič nekoná nadstranícky. A to by už bolo v poriadku, keby v Prezidentskom paláci nesedel „vazal Smeru“, ale „líder pravice“?
Iste, Žitňanská možno naráža na rok 2009, keď Iveta Radičová síce prehrala, ale v súboji s Gašparovičom natoľko zvýšila svoj rating, až mohla pomýšľať na líderstvo celého politického bloku. Lenže dobrý kandidát na prezidenta by mal hlásať celkom odlišný program, ako líder politického bloku. A čo sa Radičovej týka, tá bola možno dobrou kandidátkou, akurát všetci vieme, ako sa to skončilo s jej líderstvom.
Čo si budeme nahovárať. Prezidentské voľby sa aj o dva roky budú točiť okolo kandidátov, ktorých dodajú Smer na jednej a pravica na druhej strane. Zvyšok budú truckandidáti odštiepencov a rôzni viac či menej bizarní „samokandidáti“. Ak niekto čaká, že sa z tejto polievočky vynorí bájny nový „líder pravice“, nezostáva, než popriať mu dobrú chuť a kilo sódy bikarbóny.
Mimochodom, to, či bude budúci prezident konečne niekto naozaj nadstranícky, má dnes v rukách v prvom rade Smer. Na rozhodnutí najsilnejšej strany bude, či podporí niekoho takého a preruší tak nešťastnú tradíciu prezidentov straníkov. A na osobnom rozhodnutí predsedu Smeru bude, či, naopak, túto tradíciu nezaklincuje.