Ako vojsť do dejín
Poslanec Mostu-Híd Ivan Švejna musel pre štrajk učiteľov včera do parlamentu vziať i svoju školopovinnú dcérku. Pokúšal sa jej vraj vysvetliť, čo je to štrajk, no bolo to ťažké, pretože malému dieťaťu "je ťažké vysvetliť, čo je vysoká alebo nízka mzda". Ktovie, možno by bolo stačilo, keby sa opýtal štrajkujúcej triednej učiteľky alebo učiteľa svojej dcéry.
Mohol by sa dozvedieť, že nízka mzda neznamená, že susedovi závidíte viac mincí v peňaženke. Nízka mzda môže znamenať to, že i keď sa svojej práci venujete na stodesať percent, vás vaša práca – možno na rozdiel od toho suseda – jednoducho neuživí.
Nízka mzda môže znamenať, že vás ide uchytiť šľak, keď musíte počúvať, ako si vás štát váži, ako oceňuje vašu prácu pri zušľachťovaní detí, ktoré sú vraj naša budúcnosť. Že pracujete so starými pomôckami (ak vôbec nejakými), že deti učíte zo starých alebo podomácky skopírovaných učebníc, že pri organizovaní mimoškolskej činnosti závisíte od dobrej vôle bohatších rodičov.
Že vy, od koho sa žiada viesť deti k uvedomelému občianstvu, musíte každé volebné obdobie počúvať na vašu adresu bľabotanie o tom, ako vám treba okamžite pridať na plate a ako jednoducho by sa to dalo urobiť. Pravdaže, počúvate to od politikov, ktorí práve nie sú pri moci a ktorí, keď pri moci boli, riešili všetko možné, len nie to, o čom dnes tvrdia, že by urobili ľavou zadnou a ani by sa pri tom nezadýchali…
Je komické pozorovať, ako na štrajk v školstve nasadli všetci politici a ich strany ako na koníka, ktorý ich má aspoň na chvíľu dostať k voličovi. „Ak nejakú skupinu zaženiete do kúta, nemá inú možnosť,“ hovorí Martin Fronc. To je ten exminister školstva za KDH, ktorý sám úspešne zaháňal do kúta študentov. Až tak, že sa kvôli nemu búrili. „Sme toho názoru, že požiadavky učiteľov vláda Ivety Radičovej nestihla splniť…“, hovorí Viliam Novotný z SDKÚ. Nuž, my, ktorí sledujeme to, čo hovoria štrajkujúci, sme zasa „toho názoru“, že to bolo naopak: štrajk mal byť už minulú jeseň a nekonal sa len preto, lebo vláda padla. Bezkonkurenčne najväčšou komédiou však je, keď školských odborárov pod heslom „Peniaze investované do školstva sú investíciou do našej budúcnosti“ podporujú aj koryfeji trhu bez prívlastkov (a bez odborov) z SaS.
Z uvedeného pravdaže nevyplýva, že v cirkuse nemajú svoje miesto aj politici Smeru. Minister Dušan Čaplovič tak veľmi chodí na ministerstvo financií žiadať a orodovať… až z toho nič nie je. Zato má leví podiel na množstve vyplytvaných rečičiek o podpore pedagógov a školstva a vedy vôbec.
Je to pritom jednoduché. Štátny rozpočet na budúci rok je ešte „vo výrobe“. A s vecami, ktoré sa primárne netýkajú miezd, sa to má tak, že päť malých, ale správne mierených krokov, má oveľa vyššiu cenu, ako ďalšia nedovarená-nedopečená „veľká“ reforma. Je len na Čaplovičovi, ako bude chcieť vojsť do neslávnych dejín novodobých ministrov školstva u nás.