Auróra je v doku
Na to, že nový Zákonník práce ministra Jána Richtera je všetko možné, len nie radikálny, je okolo neho hluku, ako keby tu niekto strieľal z Auróry.
Proti tomuto návrhu by sa našlo množstvo rozumných a vecných výhrad. Nielen zo strany zamestnávateľov, čo sa pri Zákonníku práce z dielne Smeru akosi povinne očakáva, ale aj od odborárov. Od otázky presnej a vyčerpávajúcej definície závislej práce až po otázky výšky odmien za prácu v nadčasoch či súbehu výpovednej lehoty s odstupným pre ľudí, ktorí pracujú v danej firme viac ako dva roky, aby sme vymenovali aspoň niektoré.
Potom sú možné pripomienky, ktoré by mali byť ideologicky neutrálne. Napríklad otázka nároku na dovolenku pre ľudí pracujúcich na dohodu – čo malo byť pri počte takýchto pracovníkov z celkového počtu zamestnaných u nás takmer samozrejmosťou. Určite nie vecou, ktorú ministerstvo hodí pod stôl s tým, že by sa to dalo len ťažko sledovať a prepočítavať, pretože dohodári často pracujú na viacerých miestach naraz.
Návrh zákonníka v jeho terajšej podobe skrátka dáva dobré šance na to, že sa bude musieť onedlho znovu opravovať a novelizovať. Možno dokonca aj bez toho, aby sa zasa zmenila vláda a jej pracovnoprávna politika. Čo nemusí byť samo osebe tragédia, akurát že ľudia už musia mať po krk ustavičných zmien a začiatkov od nuly.
O tom všetkom a ešte o mnohom ďalšom by sa dalo a malo v našom parlamente vecne diskutovať. Myslíte si, že sa bude? Najviac sa bude diskutovať o tom, čo je prakticky nemožné dokázať: o tom, či Richterov Zákonník práce zvýši alebo zníži nezamestnanosť. Takéto dumky sú tradične najjednoduchším východiskom pre politikov, ktorých zaujíma predovšetkým to, ako zaujať svojich voličov. O niečom, čo sa nedá dokázať, sa dá rozprávať najdlhšie a najšťavnatejšie.
Niežeby sa Zákonníka práce netýkalo celkové prostredie v krajine. Samozrejme, že sa ho týka. Zákonník nesmie ignorovať realitu napríklad v podobe štruktúry pracovného trhu (živnostníci? brigádnici? dohodári? reťazenie zmlúv na dobu určitú?). Nemôže sa ani tváriť, že u nás vládne blahobyt, keď sa nezamestnanosť opäť blíži k štrnástim percentám, a tak ďalej.
Na druhej strane má každý pracovný kódex ambíciu prostredie formovať. Tam však realita daného už vstupuje na územie ideológie želaného.
Vzrastie po Richterovom kódexe nezamestnanosť? A ak vzrastie, bude to kvôli nemu alebo napriek nemu? V štáte, ktorého hrubý domáci produkt sa zatrasie vždy, keď sa začne čkať manažérom v nemeckom Wolfsburgu, by mali tieto otázky pôsobiť skôr úsmevne.
U nás sa takýmto otázkam nesmejeme. U nás sa o nich v parlamente vedú hodiny a dni trvajúce diskusie. A pritom po celý ten čas nejde o nič iné než o nastavenie rovnováhy medzi firmami, ktoré riskujú a investujú peniaze, a zamestnancami, ktorí riskujú a investujú svoje zručnosti.