Hospodársky rast
Ak dnes štatistiky ukážu pokles ekonomickej aktivity, vedie to k rétorike s katastrofickým podtónom. Iróniou je, že klasici liberálnej filozofie druhej polovice 19.storočia, teda obdobia, keď kulminovala prvá vlna priemyselnej revolúcie, s dlhodobým rastom nerátali. Naopak, očakávali, že v momente, keď bude ľudstvo dostatočne produktívne na to, aby mal každý prístup k výdobytkom moderného veku, nastane „stacionárny stav“.
K tejto myšlienke sa neskôr vrátil aj John Maynard Keynes. Uňho nešlo o naivné očakávanie, skôr o zamyslenie sa nad tým, že honba za rastom vedie k mnohým spoločenským škodám. V povojnovom období myšlienku rastu analyzoval rumunsko-americký matematický génius Nicholas Georgescu-Roegen, „ekonóm pre ekonómov“, ako ho nazval Paul Samuelson. S využitím poznatkov z termodynamiky dokazoval, že hospodársky rast je veľmi nebezpečný koncept.
Ako to, že sme sa rastu ešte nevzdali? Vo vyspelých štátoch sme dostatočne produktívni na to, aby sme očakávania predkov naplnili. V priemysle pracuje iba tretina pracovnej sily. Nástroje do firiem aj domácností, dopravné prostriedky, energie, domy si teda vieme veľmi pohodlne vyrobiť. Potrebujeme vyrábať stále viac? A tlačiť ľudí do sektora služieb? Potrebujeme armády predajcov poistiek, bankových úradníkov či dílerov Herbalife?
Napríklad ekonómovia francúzskej regulačnej školy, ktorá patrí k najrozsiahlejším teoretickým smerom zaoberajúcim sa moderným kapitalizmom, však v tejto súvislosti hovoria o „naivnom produktivizme“. Hospodársky rast je len vyjadrením hlbších spoločenských vzťahov. Bez neho sa zrúti kapitalizmus. To môže byť raz nevyhnutnosť. No netreba si predstavovať, že sa tak stane spoločenskou dohodou alebo že ide o nutne pozitívny proces.
Prečo sa dnes rast zastavil? Mnohí oprašujú staré teórie. Clément Juglar v polovici 19.storočia identifikoval 7– až 11-ročné hospodárske cykly založené na investovaní do fixného kapitálu. Po ňom prišiel celý rad autorov s opisom dlhších cyklov odvodených od demografického vývoja, stavebných cyklov či s opisom dlhých vĺn založených na veľkých technologických inováciách (parný stroj, elektrina, benzínové motory, ale aj syntetický kaučuk či umelé hnojivá), ktorých rastový potenciál sa postupne vyčerpá.
Medzi najznámejších autorov patria Simon Kuznec, Nikolaj Kondratiev, Joseph Schumpeter či Ernst Mandel. S týmito teóriami treba narábať opatrne, zvlášť keď ich pre ich zdanlivú jednoduchosť často využívajú naivní kváziekonómovia, ale určitý návod na analýzu nám poskytujú.
Samotný koncept rastu je naozaj problematický, veľa sa dá napísať už len o jeho najrozšírenejšom indikátore, HDP. Na druhej strane rast ťahaný čisto technologickou inováciou nie je nič negatívne. A nejaký druh rastu potrebujeme. V súčasnom spoločenskom nastavení pokles ekonomickej aktivity vedie k ťažkým dosahom na rôzne skupiny obyvateľstva. Takže nejaký čas ešte o raste HDP budeme počuť. Ale to neznamená, že netreba diskutovať o zmysle mnohých ekonomických aktivít a o tom, ako vlastne merať blahobyt.