Šetria, ale nesprávne
Keď sa pred rokmi slávnostne otvárali centrá pre týrané ženy a deti, radi sa nechávali s nožničkami v rukách fotografovať ministri, župani aj primátori.
Bolo to „in“, ale, chvalabohu, že sa nové miesta posledného útočiska pred rodinným násilím začali objavovať. V niektorých krajoch ich nájdme hneď niekoľko.
Obdobie rastu však vystriedalo sedem (bodaj len toľko) suchých rokov. A keď župy musia šetriť aj v sociálnej oblasti, tak sa ich predstavitelia už radšej zabarikádujú v kanceláriách namiesto toho, aby túto vec rozumne predebatovali s tými, ktorých sa nepopulárne opatrenia dotknú.
Najnovšie v Košiciach je dvadsaťšesť matiek vystrašených, že ostanú i s deťmi bez strechy nad hlavou. Župa tam totiž plánuje vrátiť devätnásť bytov prenajatých od mesta. Nik sa však na ulici neocitne. Príjmy regionálnych samospráv už roky klesajú a ak chce dodržať doterajší stav sociálnych služieb, tak musia hľadať iné východisko. V Košiciach tvrdia, že ho už našli, no bude si to vyžadovať trochu skromnosti.
Na druhej strane dlhodobá kríza vyvoláva napätie aj v rodinách. Sprievodných negatívnych javov i násilia pribúda. Preto je krátkozraké šetriť za každú cenu dokonca aj na krízových centrách. To všetko však potrebuje pokoj, posúdenie iných variantov, vysvetľovanie a vzájomnú zhovievavosť. A nie stavanie nových barikád.