Priveľa Robinsonov
Stavať čln či pripravovať zásoby? Riešenie krízy eurozóny však nie je dilemou o tom, či sa venovať bezprostredným problémom, alebo realizovať veľké vízie.
Tohtotýždňový summit Európskej únie by nemal patriť medzi tie rozhodujúce. Politickí lídri sa len pripravia na veľké finále, ktoré má prísť v decembri. Teda ešte sa nedozvieme, ako sa to skončí s bankovou úniou. Nebudeme vedieť, či sa trvalý euroval (ESM) použije na priamu rekapitalizáciu bánk. Nespoznáme cestu, ktorou sa eurozóna vydá k „politickej únii“ s vlastným rozpočtom a možno aj parlamentom.
Dokonca sa nečaká ani zásadné slovo v prípade eventuálnej pôžičky Španielska a ďalšej tranže Grécku (čo sú samo osebe otázky, ktoré nepatria do skupiny „príčiny krízy“, ale medzi „následky krízy“). A priznajme si to otvorene, hlavným dôvodom nie je starostlivé plánovanie krokov, ale choroba sužujúca eurozónu už od vypuknutia krízy: neschopnosť urobiť dôležité politické rozhodnutia inak ako pod brutálnym tlakom.
Začiatkom leta, keď sa menová únia dostala nebezpečne blízko ku kolapsu, potrebovala riešiť dve akútne veci. Nájsť mechanizmus, ktorý zníži tlak finančných trhov na periférne štáty a zabráni, aby sa Španielsko a Taliansko premenili na ďalšie Grécko, a vytvoriť nástroj, ktorý umožní reštrukturalizovať problémové európske banky bez toho, aby to vyvolalo neudržateľný tlak na verejné rozpočty. Oba problémy boli, samozrejme, úzko prepojené.
Na júnovom summite lídri s pompou oznámili, že sa dohodli na riešení toho druhého – bankovej únii spojenej s priamou rekapitalizáciou z trvalého eurovalu. V septembri im Európska centrálna banka ponúkla riešenie prvého oznámením, že bude vykupovať dlhopisy problémových krajín. Zástupcovia niektorých štátov akoby čakali len na to – spochybnili júnovú dohodu a hasenie bezprostredných požiarov podmienili diskusiou o dlhodobých otázkach politickej únie.
Čo teraz? Púšťať sa do zložitého projektu stavby záchranného člna, ktorý nás zanesie k zemi tušenej kdesi za obzorom? Alebo riešiť bezprostredné problémy prežitia na malom opustenom ostrove?
Ak by bola Európa stroskotancom, bojujúcim o prežitie, riešenie by bolo jednoduché. Samozrejme, obe. Lenže ona je skôr skupinou dvadsiatich siedmich (či sedemnástich) Robinsonov, dohadujúcich sa, kto má koľko na spoločnom prežití a záchrane odpracovať. Spoločný záujem je iba jedným z faktorov. Nie najdôležitejším.
Septembrové rozhodnutie ECB kúpilo čas. Nie však nekonečne veľa. Skôr či neskôr nás dostihnú tie isté otázky.
Ako vyrovnať štrukturálne nerovnováhy v eurozóne, keď vnútorná devalvácia nanútená krajinám periférie nefunguje? Ako formulovať spoločnú hospodársku politiku, ktorá vytvorí podmienky na hospodársky rast, a nie podmienky vedúce k recesii? Ako zmeniť inštitucionálnu štruktúru tak, aby európske rozhodnutia boli efektívne aj demokraticky legitímne?