Ďalší triumf ľavice
Druhé kolo senátnych volieb patrilo skôr k tým nudnejším, dalo by sa povedať. Výsledok bol v podstate dopredu známy, volebná účasť tiež.
Neprišla ani pätina voličov, čo nie je až tak úplne výnimočné. Vedelo sa, že zvíťazia sociálni demokrati a že v hornej komore získajú väčšinu.
ČSSD vybojovala po prvý raz v dejinách post senátora v Prahe, v čisto pravicovom prostredí, kde nemávala ani nepatrnú šancu na víťazstvo. Situácia je možno porovnateľná s tohtoročným volebným triumfom Smeru v Bratislave. Ktokoľvek sa stavil, že strata občianskych demokratov bude veľká, v stávkových kanceláriách nejakú tú korunu vyhral. ODS má teraz historicky najmenší počet senátorov od roku 1996, keď sa konali prvé voľby do tejto komory. Vyhrať sa podarilo len štyrom kandidátom, čo je veľmi zlý výsledok, ale Petr Nečas sa dozaista bude obhajovať tým, že pred rokmi ČSSD nezískala nijaký mandát. To však jeho pozíciu neposilní.
Komunisti, ktorých do druhého kola postúpilo desať, premenili iba jediný mandát. Minulý týždeň médiá po ich úspechu, keď ich v krajských voľbách podporil každý piaty volič, písali o červenej žiare nad Českou republikou. Teraz to rozhodne neplatí. Dvojkolový systém volieb do Senátu totiž komunistom nepraje.
Poslednou zaujímavosťou volieb je, že uspelo niekoľko nezávislých kandidátov, vrátane mediálne známeho Tomia Okamuru. Ten stavil na akési populistické mesiášstvo, ktoré môže byť trochu nebezpečné v koncentrovanejšej podobe. V každom prípade si možno predstaviť, že môže vzniknúť senátny klub nezávislých. Ich podpora je výsledkom pokračujúcej nechuti k parlamentným stranám, ktorá sa ukázala už v krajských voľbách. Rovnako ako víťazstvo Libora Michálka v Prahe, ktorý kandidoval za Stranu zelených, kresťanských demokratov a pirátov. Známy je tým, že pred dvoma rokmi upozornil na to, ako sa „posúvajú“ štátne peniaze k politickým stranám.
Dvojkolový väčšinový systém tiež potvrdil známe fakty. Ak sa do druhého kola dostane nezávislý kandidát alebo kandidát s podporou viacerých menších strán, je takmer isté, že porazí straníckeho kandidáta. Ak sa do druhého kola dostanú dvaja ľavicoví kandidáti, jeden z ČSSD a druhý z KSČM, potom víťazí sociálny demokrat.
Otázkou je, čo výsledok senátnych, ale samozrejme aj krajských volieb môže na politickej scéne spôsobiť. Vládna TOP 09 ani v jedných neuspela, v najbližších parlamentných voľbách sa ukáže, či má šancu prežiť alebo bude ďalším časovo obmedzeným subjektom ako predtým Únia slobody či Občianska demokratická aliancia.
Sociálni demokrati s komunistami ovládnu kraje a ich zvýšené sebavedomie povedie k ďalším snahám o vyslovenie nedôvery Nečasovej vláde. Predčasné voľby by ľavici prospeli, ale pozor. Z väčšieho volebného zisku by okrem ČSSD profitovala aj KSČM, čo nie je úplne v záujme sociálnej demokracie.
V najťažšom postavení je ODS, respektíve premiér Petr Nečas. Je pod silným tlakom nielen koaličných partnerov, ale aj časti vlastných členov ODS, a najmä prezidenta Klausa. Tak ako to bolo aj v prípade predchádzajúceho premiéra Topolánka, existuje silná väzba medzi premiérovými straníckymi kritikmi a prezidentom, keďže v mnohých politických otázkach sú „na rovnakej vlnovej dĺžke“. Občianski demokrati sú teraz na dne svojej obľuby a Petr Nečas pôsobí veľmi neisto. V žiadnom prípade sa ale nedá povedať, že skupina, ktorá proti nemu stojí v ODS, by bola lepšou alternatívou. Ba práve naopak. Výsledok senátnych a krajských volieb im dal do rúk síce silný argument, ale či by dokázali viesť spoločnosť protikorupčným a protiklientelistickým smerom, to rozhodne nie.
Pred sociálnou demokraciou je zložitá úloha. Pravdepodobne vystrieda ODS vo vláde, ale do budúcich volieb musí ukázať, že je iná ako ODS. To, že ODS nahradí, nestačí. Musí to byť kvalitatívna zmena. V opačnom prípade Česko čaká – prezident Okamura.