Mať či nemať progresivitu v daňovom systéme?
V súvislosti so zrušením rovnej dane sa na Slovensku rozbehla debata o dôvodoch, či je dobré mať progresivitu v daňovom systéme. Keďže detailnejšia analýza vplyvu daňovej reformy z roku 2004 nie je k dispozícii, tak o efektoch rovnej dane môžeme len špekulovať z pohľadu makroekonomickej a mikroekonomickej teórie.
Z makroekonomického pohľadu znamenala daňová reforma presun daňového zaťaženia z kapitálu na spotrebu. To znamenalo relatívne viac kapitálu, investícií, menej spotreby, zlepšenie konkurencieschopnosti a všeobecne pozitívny vplyv na kapitálovo-produkčnú časť ekonomiky. Keďže však daňové zaťaženie nízkopríjmovej práce zostalo vysoké, tak produkčná časť ekonomiky tvorená prácou zaostávala za rozvojom kapitálovej časti.
Nezamestnanosť sa nevyriešila
Vysoká štrukturálna nezamestnanosť brzdila rast miezd a z rýchlejšieho rastu produktivity práce mali prospech najmä podnikatelia, no už menej zamestnanci. Neproporčne vysoké zdanenie miezd a spotreby v porovnaní so zdanením kapitálu spravilo zo Slovenska z pohľadu pomeru produktivity a mzdových nákladov veľmi konkurencieschopnú ekonomiku, no priveľká konkurencieschopnosť môže ísť niekedy na úkor životnej úrovne zamestnancov.
Z mikroekonomického pohľadu treba pripomenúť, že zavedenie rovnej dane na Slovensku vytvorilo len ilúziu rovnosti v otázke zdanenia príjmov. Daň z príjmu totiž nie je jedinou povinnou dávkou, ktorou štát zaťažuje prácu ľudí, a preto je vhodné zohľadňovať skôr celkové daňovo-odvodové zaťaženie práce. Skutočnosť je teda taká, že rozdiel medzi celkovými nákladmi práce a čistou mzdou, t. j. daňový klin, nebol a ani nie je pre všetkých pracujúcich rovnaký. Okrem toho, že daňový klin sa mení napríklad s rodinným stavom či počtom detí, tak sa, samozrejme, mení aj s výškou príjmu, čo vytvára najväčšiu polemiku.
Daňový klin vyzeral po zavedení „rovnej“ daňovej reformy tak, že si polepšili najmä vysoko nadpriemerne zarábajúci a systém obsahoval tak progresivitu, ako aj degresivitu. Daňový klin bol stále pomerne vysoký pre pracujúcich s nízkymi príjmami, postupne s rastom príjmu stúpal pre strednú triedu, no pre vysoko nadpriemerne zarábajúcich, naopak, s ďalším rastom zárobku už klesal.
Práca sa neopláca
Tvar daňového klinu spolu so sociálnym systémom je dôležitý z pohľadu motivácií ľudí viac pracovať, resp. zamestnať sa. A daňová reforma v tomto smere neriešila najpálčivejší a stále aktuálny problém Slovenska – vysokú štrukturálnu nezamestnanosť. Nízkokvalifikovaným ľudom sa stále neopláca zamestnať sa a tých, ktorí by aj chceli pracovať, sa firmám stále neopláca prijať do zamestnania.
Zrušenie rovnej dane z príjmu a zavedenie vyššej sadzby pre nadpriemerne zarábajúcich v tomto smere však neprináša pokrok. Progresivitu je totiž žiaduce vytvoriť znížením daňovo-odvodového zaťaženia nižších príjmov, čo by prinieslo pozitívny efekt na pracovný trh. Žiaľ, všetky doterajšie snahy v tomto smere sa skončili zavedením zamestnaneckej prémie, ktorej výška však nie je dostatočná, aby výraznejšie ovplyvnila nezamestnanosť. Priorita sa teda ani dnes nemení. Progresívnosť daňovo-odvodového zaťaženia je žiaduca, no v prvom rade na opačnej strane príjmovej krivky.