Maska konzervatívca
Keď medzi obyvateľmi narastá pocit ohrozenia, je to ideálna príležitosť, aby sa šance chopili rôzni extrémisti. Tí z rukáva na počkanie vysypú hŕbu jednoduchých receptov na všetky boľačky sveta. Zviezť sa s nimi na jednej vlne je síce lákavé, ale sú hranice, za ktoré by slušný politik nikdy nemal zájsť.
Jemnými posunmi medzi tým, čo ešte je a čo už nie je tolerovateľné, sa však naša politická scéna dopracovala do stavu, keď sa hranica medzi mainstreamovými politikmi a extrémistami začína postupne stierať.
Rétorikou i posolstvami sa zástupcovia „veľkej politiky“ priblížili k ultrapravicovým úderkám. V ničom nezaostali ani zástupcovia samospráv. Aj keď nik nemá právo „len tak“ zbúrať tzv. čierne stavby, z likvidácie rómskych osád a odsunu „neprispôsobivých“ osôb si primátori a starostovia miest a obcí v poslednom čase urobili špeciálnu agendu.
Zbúrať o štvrtej ráno „čiernu“, skutočne čiernu rómsku osadu, je také terno, že napríklad prešovský primátor Pavel Hagyari sa s týmto svojím kúskom musel pochváliť aj na sociálnej sieti (pardon, nie on, ale jeho administrátor!).
Odkaz adresovaný splnomocnencovi Pollákovi je taký mentálny suterén, že by sa zaň nemuseli hanbiť ani mládenci ozdobení gardistickými insígniami, vydávajúci sa za slušných občanov. Politické body sa dajú získať rôzne. Primátor, ktorý pred dvomi rokmi získal viac hlasov ako všetci ostatní kandidáti dohromady, však iste nie je odkázaný na to, aby sa zviditeľňoval takýmto spôsobom. Iba ak by sa za maskou konzervatívca skrýval niekto úplne iný…