Akty Repčík X
Možno to znie neuveriteľne, ale Slovenský ochranný zväz autorský nie je pobočkou daňového úradu, hoci by sa tak mohlo v poslednom čase zdať. A Vladimír Repčík nie je jeho štátnym úradníkom, ale riaditeľom vyššie menovanej - neziskovej organizácie (verejnosti známej pod skratkou SOZA).
Pre veľký úspech zopakujem. Šéf ochranky autorských práv na Slovensku vedie neziskovku. Síce s oprávnením ministerstva kultúry „na výkon kolektívnej správy práv podľa autorského zákona na území SR“, ale stále „iba“ neziskovku. Jednu z tisícok. Objasnime si teda v skratke pozadie organizácie, ktorá by rada spoplatnila ešte aj diskotéky čerstvo ostužkovanej mládeže. SOZA nie je len taká hocijaká neziskovka; hrdí sa 90-ročnou históriou.
V roku 1922 ju spoluzakladali Mikuláš Schneider-Trnavský, Eugen Suchoň či Gejza Dusík. Spravuje nielen majetkové práva domácich autorov a vydavateľov, ale – ako informuje na svojom webe – má uzavretých 60 medzinárodných zmlúv. Na ich základe zabezpečuje uplatňovanie práv slovenských tvorcov v zahraničí. A samozrejme, vo svojej gescii má aj práva zahraničných tvorcov u nás doma. História i zvučné mená minulé i súčasné dodávajú SOZA vskutku lesk VIP organizácie. A ona sa ako niektoré VIP-ky aj správa – arogantne a povýšenecky. Keďže má pod palcom toky finančných súm v domácej i cudzej mene, asi vie prečo. Ale poďme ďalej.
Zahĺbiť sa do tajov autorského zákona, ktorým sa SOZA riadi, aj do jeho pretavenia do sadzobníku SOZA, je zážitkom na celý život. Za taký dôkladný výpočet, čo všetko je autorské dielo a čo „zdaniteľným“ verejným priestorom, respektíve podujatím, by sa nemuseli hanbiť ani základné normy o výpalníctve na Slovensku. (Ak má niekto dojem, že hovorím o daniach a odvodoch, nie je to moja vec.)
Kde všade vzniká povinnosť za produkciu zaplatiť, aj vo výťahoch napríklad, je skoro rovnako zábavné čítanie ako to, ktoré opisuje, za akých okolností nevzniká povinnosť uhradiť autorovi odmenu. Až sa zdá, že za použitie autorského diela treba zaplatiť vždy, autorovi vyplatiť odmenu nikdy.
Iste, zrejme sa dajú nájsť v zákone aj výnimky, ktoré ho zjemňujú do takej miery, že autorky a autori pravdepodobne nepomrú hladom, ak majú poriadne zamestnanie. A je dosť možné, že problém nebude mať ani spievajúca verejnosť, ktorá sa chystá protestne reprodukovať autorské diela pod oknami ministerstva kultúry.
Tak či onak, výnimočne buď pozdravený zdravý rozum: podujatia pre uzavretú spoločnosť typu stužková či svadba nepovažuje ministerstvo za verejné, a teda sa hudobná produkcia na nich nemá spoplatňovať. A hoci bude Repčík asi urazený, názor svojho „pána“ musí vziať do úvahy. Možno teda ešte tlie nádej, že ministerstvo, ktoré Repčíka zmravnilo v prípade stužkových, tak urobí aj v menej viditeľných, ale rovnako hororových prípadoch repčíkovského výkladu autorského zákona. Na podobný zásah zhora totiž čakajú ďalšie „akty“ SOZA. Také, ktoré majú šancu zlomiť väz (napríklad) nejednej neziskovke.