Mnoho zdravia, pán Laffer
Budúcoročný rozpočet je vzhľadom na medzinárodnú situáciu veľmi dôležitý, pričom nástroje, ktoré dnes majú k dispozícii jeho tvorcovia, sú veľmi obmedzené. To sú asi dva dôvody, prečo sa debata o rozpočte podobá viac kabaretu než serióznej výmene názorov.
Napríklad predseda SaS Richard Sulík podložil svoje argumenty aj odkazom na pána Laffera, ktorý žil „niekedy 150 rokov dozadu“. Ak by bol mal prístup k internetu, dozvedel by sa, že autor Lafferovej krivky Arthur Betz Laffer sa narodil 14. augusta 1940 a bol poradcom amerického prezidenta Ronalda Reagana. Pravdou je, že Laffer pri zdôvodňovaní svojich záverov o závislosti veľkosti daňových príjmov štátu a miery zdanenia vychádzal z prác Henryho Georgea.
Podobne nie je pravdou, že „funkcia daní je len a len výber peňazí, je to jediná funkcia daní“. Podľa konzervatívneho ekonóma Grega Mankiwa, poradcu kandidáta na amerického prezidenta Mitta Romneyho, má daňový systém spĺňať aspoň štyri ciele:
- Efektívnosť – mal by čím menej kriviť motivácie (aby sa ľudia správali spoločensky žiaduco).
- Medzigeneračná rovnosť – mal by generovať dostatočné príjmy, aby súčasné generácie príliš nezaťažovali budúce generácie.
- Rovnostárstvo – daňový systém by sa mal snažiť dosiahnuť rovnejšiu distribúciu zdanených príjmov.
- Daňový systém by mal pomáhať udržiavať plnú zamestnanosť.
Minimálne z pohľadu zamestnanosti nemáme byť na čo pyšní – minulý rok u nás pracovalo 60 ľudí zo sto, a nie je príliš veľa štátov, ktoré na tom boli horšie (Turecko, Macedónsko, Chorvátsko, Rumunsko, Malta, Maďarsko, Taliansko, Španielsko, Grécko a Bulharsko). Ďalším bojiskom je argument o dôležitosti rovnakých sadzieb dnes už len dvoch daní – z príjmov fyzických osôb a z príjmov právnických osôb – pre jednoduchosť daňového systému. (O DPH sa už nehovorí, lebo jej návrat na pôvodnú úroveň neobhajuje nikto súdny, návrhy smerujú skôr k jej ďalšiemu zvýšeniu.)
Po prvé, všetci nepolitici vedia, že zo mzdy odvádzajú štátu nie 19 percent, ale omnoho viac – lebo okrem daní platíme aj odvody.
Po druhé, náš systém nie je jednoduchý: podľa medzinárodného porovnania skutočných nákladov na podnikanie Doing business Svetovej banky sme sa ešte v roku 2010 umiestnili v jednoduchosti daňového systému na 126. mieste na svete a až v minulom roku sme klesli na lepšie 100. miesto vďaka zavedeniu elektronických podaní na platenie odvodov. Celkové zdanenie firiem predstavovalo ešte v roku 2006 takmer 50 percent ich zisku, kým v minulom roku „už len“ 48 percent.
Samozrejme, nemôžeme obísť ani argument o optimálne nastavenej výške sadzby. Lenže problém je možno aj niekde inde: ak porovnáme reálny rast ekonomiky a výberu daní, zistíme, že od roku 2004 sme priemerne ročne rástli o takmer 5 percent, ale daňové príjmy rástli takmer o polovicu pomalšie, dane od fyzických osôb o tretinu pomalšie, dane od právnických osôb dokonca o dve tretiny pomalšie a DPH o štvrtinu pomalšie ako ekonomika.
Výsledkom je, že na verejné statky dávame rok po roku menšiu časť financií, čo v minulom roku znamenalo, že sme sa ocitli v skupine krajín Rumunsko, Litva a Bulharsko. Náš niekdajší vzor Estónsko dalo na veci verejné vzhľadom na veľkosť svojej ekonomiky o 15 percent viac ako my. Je preto dobré, že výdavky už ďalej príliš neklesajú (kto si myslí, že som sa zbláznil, nech si preštuduje nové materiály MMF) a že vláda sa zameriava na boj s daňovými únikmi, ktoré sa týkajú aj nekalej konkurencie. Každoročne kritizujem nízku prehľadnosť rozpočtov, ich vzdialenosť od cieľov reformy správy verejných financií z rokov 2003 – 2005 a ich analytickú nepoužiteľnosť.
Tento rozpočet je dôležitý a ťažký, ale nasledujúce budú takisto, preto od nich budem čakať zásadné zmeny.