Misia spoločného štátu
Moderné dejiny Slovenska a Slovákov sa nezačali prvého januára 1993 o polnoci. Začali sa v októbri 1918, keď sa vďaka Československu zo Slovákov stal moderný politický národ. Keď sa tento štát 75 rokov po svojom vzniku rozdelil na dve samostatné republiky pokojne a bez čo i len náznaku násilia, bola to aj jeho vizitka.
Bol to štát, ktorý sa síce krátko po znovunadobudnutí politických slobôd v roku 1989 nepodarilo udržať, no ktorý napriek svojim nedostatkom nikdy nevyvolával takú nevraživosť medzi národmi v ňom žijúcimi, ako napríklad v Juhoslávii. Je pravda, že sme našťastie nemali pri rozpade federácie svojho Miloševiča či Tudjmana. Aspoň nie vo funkciách, v ktorých by mohli rozpútať násilie. No pravdou je i to, že Česi a Slováci si navzájom nikdy nevyvražďovali dediny a nestavali jedni pre druhých vyhladzovacie tábory, ako sa to dialo na Balkáne počas druhej svetovej vojny. Aj to je okrem iného dôkazom, že náš zväzok v spoločnom štáte bol autentický, nie umelý. Pochopiteľne to neznamená, že ten zväzok musel byť večný. Veď ani nebol. Tak ako nebol ani idylický.
Nemali sme Miloševiča. Mali sme len Václava Klausa a Vladimíra Mečiara. Ten prvý zosobňoval netrpezlivosť časti vplyvných českých technokratov, ktorých tí nevďační Slováci stále voľačím zdržiavali od vytúžených ekonomických experimentov. A bohatnutia. Ten druhý zosobňoval túžbu časti slovenskej politickej scény, ale aj inteligencie, usporiadať si veci doma „konečne po svojom“ – bez toho, aby im stále ktosi spoza hraníc pripomínal demokraciu a prozápadnú orientáciu. A, pravdaže, ešte pri tom aj zbohatnúť.
Aký to paradox. Po dvadsiatich rokoch samostatnosti sú české politické elity čoraz viac v pokušení izolacionizmu. Václav Klaus medzi prvými. V reakcii na krízu a jej dosahy sa otáčajú chrbtom k Európskej únii ako politickému, ale aj hospodárskemu projektu.
Slováci, ktorí sa kedysi väčšinovo utiekali k Mečiarovi práve z pocitov neistoty, vyvolaných ekonomickou transformáciou a otvorením sa Západu, dnes patria medzi najpevnejších stúpencov európskej integrácie na celom kontinente. Mečiara sa zbavili sami tým najdemokratickejším spôsobom, niekoľkonásobným hlasovaním vo voľbách, ktoré z neho urobili bezvýznamnú postavu. A i keď majú niektoré rezíduá mečiarizmu v našej politike tuhý korienok (vrátane niektorých postáv z Mečiarovej éry), v slovenských voľbách sa už nehrá o civilizačné hodnoty, „len“ o bežné veci.
Chýba už len maličkosť. Slovenské symboly vrátane našej hymny si naďalej verejne prisvojujú rôzni fašisti. Ozajstní vlastenci, ktorí stavajú na našich humanistických a demokratických tradíciách, sa zoči-voči neoľudákom až príliš často ošívajú. Až sa prestanú, potvrdí sa nielen relatívny úspech nášho príbehu po Česko-Slovensku. Splnená by bola aj historická misia spoločného štátu Čechov a Slovákov. Boli by sme už nielen moderným politickým, ale aj prirodzene hrdým národom bez komplexov.