Koniec sveta
Po prednáške, dokonca až vonku na chodbe, ma zaskočili tri poslucháčky, aby sa tak trochu ostýchavo spýtali na koniec sveta. V podstate je blízko: nasvedčuje tomu kalendár starých Mayov, podľa neho je táto udalosť vraj očividne na dohľad. O konci sveta mali aj iné dôkazy: všetko sa to tu tak katastroficky mení, jedna z nich pred pár dňami videla na zemi umierať zvláštneho čierneho vtáčika, napokon aj ľudia sú v poslednom čase voči sebe navzájom neobyčajne suroví a sprostí.
Určite som pri tejto otázke budil dôveru, lebo som bol v tom štádiu chrípky, v ktorom každý vyzerá, že sa už nebude zdržiavať umieraním, ale smelo vkročí priamo do krematória. Napokon ohlasovaných koncov sveta som už prežil niekoľko a na povahe týchto faktov nič nemení, že zatiaľ náhodou neprišli.
V pedagogickom zmysle slova však nemám s týmto javom najlepšie skúsenosti. Vychádzam zo zúfalstva kamaráta, ktorému sa syn prestal pripravovať na maturitu, lebo vraj s koncom sveta celkom vážne počíta. Dokonca ma na to upozornil aj inštalatér a pod jeho depresívnym vplyvom nedopil kávu, nezjedol ani obľúbený pampúch s lekvárom, ba za opravu vodovodu tentoraz vôbec nechcel peniaze.
Z toho, že Armageddon môže zvíťaziť nad pampúchom, usudzujem, že situácia je naozaj vážna. Pritom slovenský parlament je práve teraz preplnený láskou, dokonca tou najsilnejšou a najčistejšou – kresťanskou. Tá v podstate vytláča všetky ostatné formy lásky, či už v sexuálnom, alebo duchovnom zmysle. Preto poslanci z rôznych záujmových skupín pôsobia dojmom, že sa pre lásku priam povraždia, ako ostatne pri ktorejkoľvek inej téme.
Nie menej lásky je v uličkách pod parlamentom. Ťažko sa opisuje, stroskotávajú na tom celé generácie básnikov. Môžeme si však aspoň v hrubých obrysoch predstaviť, ako ku kaviarenskému stolíku, za ktorým sedí cnostný mladík s bežnými kresťanskými záľubami (kung-fu, karate alebo lukostreľba) prichádza sošná deva v minisukni vo vysokých kožených čižmách a s rozjasneným obličajom.
Mohla by prichádzať aj bosá a v špinavom vreci od zemiakov, lebo na mladíkovi zaraz vidno, že počuje hudbu sfér. Hudba sfér, harmónia sfér, vesmírny chorál, v ktorom každá planéta spieva svoju pieseň, je aspoň podľa autora tejto myšlienky, starého filozofa Pytagora, pre človeka počuteľná len vo vrcholných okamihoch života. Veď hádam iba preto v tejto pohnutej chvíli od susedného stolíka vstáva pán Repčík, či teraz už iný zástupca SOZA, a vyberá od mladíka asi tak 15 eur.
Ak ide o obojstrannú lásku a počúvanie nebeského chorálu vidno aj na dievčine, tak ide, pochopiteľne, o 30 eur. Týchto 30 eur musí už každého presvedčiť o tom, že láska a hudba sú v našom živote a svete stále prítomné. Koniec sveta je preto ešte ďaleko. Preto som aj na otázku svojich študentiek odpovedal ako slovenský politik, keď má niečo (napríklad školstvo alebo zdravotníctvo) udržať pri živote: „Nie je na to dosť dôvodov! A bolo by to drahé!“ Koniec sveta preto na Slovensku vôbec nepripadá do úvahy.