Čudná krajina
Detské ihriská a športoviská prirodzene vyvolávajú predstavu bezpečného miesta, kde sa deti môžu do sýtosti vyšantiť. Ako to však vyzerá v skutočnosti, nám opäť pripomenula tragická smrť 11-ročného chlapca, ktorého na školskom ihrisku zabila hádzanárska brána.
Kontroly SOI pravidelne ukazujú, že ihriská na Slovensku nespĺňajú predpísané bezpečnostné normy. Podľa tej poslednej, ktorá sa konala počas uplynulého leta, až osem z desiatich detských preliezok, hojdačiek či šmýkačiek nebolo v poriadku. Vytŕčajúce skrutky, chýbajúce zábradlia a iné nedostatky sa vyskytovali prakticky všade. A čo sa stalo? Nič. Žiadna pokuta, žiadna náprava, lebo na stavbu nových a opravu poškodených vraj aj tak nie sú peniaze.
Na to, aby sa zriaďovateľ týchto zariadení zbavil zodpovednosti, stačí asi iba alibistické upozornenie: „Hracie zariadenie nie je v súlade s normou STN EN“ a všetko je vybavené. Ak by tam bola tabuľka: „Vstup len na vlastné riziko!“, človek by aspoň vedel, na čom vlastne je.
Slovensko ani zďaleka nie je tým najlepším miestom na život, ak by však takýto stav panoval v hociktorej inej oblasti, všetci by ihneď bili na poplach. No deti, ktoré sú to najdrahšie, čo máme, vedome vystavujeme riziku úrazu. Čudná krajina…
Vysvetlenie treba hľadať v hlbinách duše človeka z rodu „homo sovieticus“ a jeho nasledovníkov, pre ktorých niet väčšieho protikladu ako v prípade vnímania súkromných a verejných priestorov. Zatiaľ čo sprivatizovaný bytový fond po revolúcii prešiel masívnou rekonštrukciou, verejné priestory zostávajú naďalej popoluškou.
Cesta k ich premene vedie cez možnosť občanov spolurozhodovať o nich a o dôslednom dodržiavaní predpisov a noriem zo strany samospráv. Inak budú ihriská naďalej aj cintorínmi.