Neprepásť bod víťazstva
Ako dlho by museli učitelia vydržať štrajkovať, aby dosiahli svoje? Ich kauza je legitímna, požiadavka na desaťpercentné zvýšenie platov nie je sama osebe premrštená a na štrajk majú právo ako každý iný. Lenže ich šance sa dnes zdajú neveľké.
Vo všeobecnosti platí, že každý štrajk má svoj vrcholový bod, v ktorom sú šance na víťazstvo najväčšie. Ak sa prepasie, šance klesajú. Učitelia nemôžu vytvoriť na vládu taký tlak, aký vyvinuli lekári. Pochopiteľne. Nejde o život. Ba čo viac, škody, ktoré ich štrajk spôsobí systému, sa nedajú ani vyčísliť. Nie sú to železničiari ani hutníci. Nezaplače náš export ani náš hrubý domáci produkt.
Jediné škody, ktoré môžu učitelia vláde spôsobiť, sú morálne škody. To isto nie je maličkosť, lenže kedy u nás vlády konali určitým spôsobom pod tlakom „iba“ morálnych škôd? Desaťtisícom učiteľov verejných škôl v americkom Chicagu stačilo napríklad koncom 80. rokov štrajkovať devätnásť dní na to, aby sa vzbúrili rodičia žiakov a donútili samosprávu konať. Mimochodom, aj tam žiadali zvýšenie platov o desať percent. Ako vyzeralo ich víťazstvo? Štvorpercentný rast platov z rozpočtu v prvom roku s tým, že ďalšie roky budú dofinancované z iných zdrojov…
Tento príklad ilustruje dve veci. Prvou je, že učitelia potrebujú získať verejnosť. Druhou – musia byť pripravení neprepásť svoj moment a prijať aj možný kompromis ako svoje víťazstvo. Vláda si je dobre vedomá, o čo sa tu hrá. Na jednej strane, Robert Fico či Dušan Čaplovič opakovane pripomínajú, že oni prví prišli s päťpercentným kompromisom. Oni prví teda vyšli na pol cesty a ak učitelia nie sú pripravení ujsť svoju vlastnú polovicu, nemusia dostať nič.
Na druhej strane vládni predstavitelia neustále opakujú, že učiteľov chápu, ba dokonca podporujú, ale keď sa nedá, nedá sa. Inými slovami, že učitelia vlastne neštrajkujú proti tejto konkrétnej vláde, pretože tá je v tom celkom nevinne. A že učitelia už vlastne zvíťazili, keď dostali od tejto „nevinnej“ vlády kompromisnú ponuku a zostáva už len, aby si to uvedomili aj oni sami.
Kam sa postaví verejnosť? Na stranu učiteľských odborárov, podľa ktorých keď sme mohli dať na Grécko, môžeme dať aj na učiteľov? Alebo, ako tvrdí opozícia, keď mohla dať vláda milióny na stimuly firmám, môže dať aj na platy pedagógov? Alebo sa verejnosť, ktorej veľká časť sama nie je spokojná s výplatami, postaví na stranu premiéra a ministra školstva: „Milí učitelia, chápeme vás, ale chápte aj vy nás…“?
Odpoveď dnes, v prvý deň štrajku, ešte nepoznáme, no už včera sa ňou mali vážne zaoberať učiteľskí odborári. Práve od postoja verejnosti totiž do veľkej miery závisí, či učitelia niečo dosiahnu. Ak nie, čaká ich kruté poznanie, že vrcholový bod nastal v septembri, keď si jednodňovým výstražným štrajkom vymohli päť percent namiesto desiatich.