Odmena za recesiu
Odchod Grécka z eurozóny, strašiak, ktorý už dostal prezývku „Grexit“, je zažehnaný. Možno nie definitívne, ale zdá sa, že na pomerne dlhý čas. Európska Trojka odmenila snahy gréckej vlády o plnenie požiadaviek uvoľnením blokovanej finančnej pomoci a zmäkčením splácania dlhov.
Grécko sa už zo dva týždne nachádza technicky v stave platobnej neschopnosti. Nie vlastnou vinou. Grécka koaličná vláda s použitím všetkých možných i nemožných prostriedkov najprv cez parlament pretlačila v poradí už tretí balík škrtov a potom aj patrične upravený štátny rozpočet na budúci rok.
O to väčšie bolo rozčarovanie aténskych politikov, keď ministri financií eurozóny s Európskou centrálnou bankou a Medzinárodným menovým fondom neboli okamžite schopní splniť svoju časť dohody. Hoci stáli zoči-voči faktu, že Grécku došli peniaze už niekedy 15.¤novembra, veritelia sa takmer dva týždne nedokázali dohodnúť na tom, kedy by malo Grécko dospieť k hranici „udržateľného dlhu“.
Na jednej strane stáli tí, ktorí poukazovali na to, že Helénska republika nemá šancu dospieť k tejto hranici vlastnými silami do roku 2020. Na druhej strane boli zástupcovia MMF, ktorí tvrdili, že v takom prípade pravidlá fondu nedovoľujú ani uvoľniť ďalšie pôžičky, ani tento termín posúvať na neskôr. Výsledkom bolo, že Grécko bolo chválené za svoje „reformné úsilie“, ale peniaze nedostalo. Čo bolo pre grécku pravo-ľavú vládu na turbulentnej domácej politickej scéne možno ešte zničujúcejšie, ako keby nerobila nič.
Ľady sa pohli až teraz. Medzinárodní veritelia sa nakoniec dohodli na sérii opatrení na zredukovanie gréckeho dlhu z odhadovaných 144 percent na 124 percent HDP do roku 2020. Tieto opatrenia zahŕňajú napríklad zníženie úrokov na grécke pôžičky, na čom sa budú podieľať súkromní veritelia, alebo transfer miliárd eur zisku z gréckych vládnych dlhopisov z Európskej centrálnej banky do Atén.
V každom prípade dohoda na „udržateľnom dlhu“ umožnila uvoľnenie viac ako štyridsiatich miliárd pomoci, na ktorú už v Grécku čakali doslova ako obyvatelia púšte na dážď. Nastala fáza všeobecného veselia. Medzinárodní veritelia sa potľapkávajú po pleciach, ako dobre a veľkoryso vyriešili problém, ktorý si do veľkej miery zostrojili oni sami, európska mena a akcie na trhoch sa podľa očakávania posilnili a grécka vláda už nemusí ľuďom doma vysvetľovať, ako je možné, že oni musia plniť všetko, čo na nich Európa uvalila, ale Európa nemusí plniť to, k čomu sa zaviazala ona.
Len jedno ešte stále nik neobjasnil. Kedy začne Grécko rásť, ale najmä, čo by sa malo stať, aby vôbec niekedy rásť začalo. Zatiaľ sa totiž veci majú tak, že Trojka pôžičkami „odmieňa“ Grékov za vzorné prijímanie takých opatrení, vďaka ktorým sa ich šance postaviť sa raz opäť na vlastné nohy vzďaľujú. Najhoršou vizitkou pre integrujúcu sa Európu by bolo, keby odpovede na takto zásadné otázky naozaj záviseli iba od výsledku nemeckých volieb.