Maslo na hlave
Ministri financií eurozóny sa dohodli, že Grécko dostane pol roka zdržiavanú tranžu pôžičky. Respektíve, malo by dostať.
Myseľ traumatizovaná guľometnou paľbou nezmyslov o „lenivých Grékoch“ a „kríze spôsobenej nezodpovednou rozpočtovou politikou“ sa pri tejto správe zatemní spravodlivým hnevom, tlak stúpa, krv búši v sluchách… Pokoj. Najprv si zopakujme fakty.
Uvoľnené peniaze nepôjdu na „štedré platy“ a „dôchodky“, ale najmä na splatenie pohľadávok voči veriteľom a do bánk. V druhom rade, na udržanie aspoň rudimentárnych funkcií gréckeho štátu, pretože bez nich by nedokázal ďalej žmýkať obyvateľov. Z toho vyplýva druhý bod – záujem Grécka (nedajbože Grékov) je v celej tejto rovnici až kdesi úplne vzadu.
Po tretie, nejde o nové peniaze, ale o splátku už schválenej pôžičky. A nakoniec, drámu sprevádzajúcu uvoľnenie tranže nespôsobili Atény, ktoré „zas niečo nesplnili“. Dva týždne trvajúce intenzívne vyjednávania, ktoré sa opakovane ocitali na pokraji krachu, si spôsobili medzinárodní veritelia sami. Udalosti ich dobehli a musia čeliť nepríjemnej realite. Plán, ktorý Grécku načrtli, nefunguje.
Grécko sa nevyhrabe z marazmu bez toho, aby mu verejní veritelia neodpísali časť dlhu. Vie to Medzinárodný menový fond. Vie to Európska centrálna banka aj šéf euroskupiny. Vie to slovenský, ba i nemecký minister financií. Tančeky a akrobatické kúsky nateraz zavŕšené sú iba pokusom, ako tento nepríjemný fakt zakryť aspoň do nemeckých parlamentných volieb na jeseň 2013. A potom sa uvidí.
Lenže možno sme si nekúpili ani toľko času. Dohodnuté opatrenia (kombinácia predĺženia doby splatnosti, zníženia úrokovej miery a operácií na sekundárnych trhoch) nestačia úplne ani na zníženie dlhu na udržateľnú úroveň aspoň na papieri.
MMF žiada ďalšie kroky a vyčkáva. Ak by sa rozhodol z gréckeho programu stiahnuť, čím opakovane pohrozil, konštrukcia sa rozsype ako domček z karát. To bude voda na mlyn všetkým politickým dobrodruhom, čo sa v stranícky preplnenom, no ideologicky vyprázdnenom politickom spektre snažia uspieť, alebo prežiť viac či menej primitívnym euroskeptizmom.
To však neznamená, že kritika EÚ a toho, čo sa v nej deje, nemôže byť inteligentná. Samozrejme, že môže. Akurát ju akosi zriedka počuť z kruhov oháňajúcich sa argumentmi o „lenivých Grékoch“. Najhoršie je, že aj keby sme chceli byť optimistami, nepochodíme. Medzinárodní veritelia možno nakoniec nájdu spôsob, ako Aténam odpísať časť verejného dlhu. Urobia to však na poslednú chvíľu a výmenou za ešte tvrdšie fiškálne opatrenia.
Atény budú ďalej priškrcovať výdavky a zvyšovať dane. Domáca spotrebe klesne. Export bude stagnovať (napriek znižovaniu platov, ktoré má zvýšiť „konkurencieschopnosť), pretože sa do recesie dostáva celá eurozóna. Vinou rovnakej politiky. Výnosy z daní klesnú, nezamestnanosť porastie a s ňou aj tlak na sociálne výdavky…
Moceme sa v začarovanom kruhu. A maslo sa netopí na gréckych hlavách.