Čo bolo, už nebude
Už niekoľko desaťročí sľubuje svet Palestínčanom vlastný, plnohodnotný štát. Dokonca pred necelými 20 rokmi aj Izrael pripustil také riešenie v rámci dohôd z Oslo.
Napokon Palestínska autonómia získala zvýšenie štatútu z pozorovateľa na „nečlenskú pozorovateľskú krajinu“. Zápas o toto postavenie súčasne poukázal na slepú uličku, v ktorej sa nachádza blízkovýchodný mierový proces blokovaný z niekoľkých strán.
Jedno sa však potvrdilo: čo bolo, už nebude. Nik, ani veľké mocnosti, nemôžu už všetko. Ani USA, o ktorých sa dlhšie konštatuje, že strácajú pôvodný zahraničnopolitický vplyv. Z tohto pohľadu je výsledok hlasovania pre Washington zlou správou. Tým viac, že najtvrdší úder mu uštedrili európski spojenci. Okrem tradične proizraelsky orientovaného Česka, hlasovali v konečnom dôsledku skôr proti USA a Izraelu. Pritom Američania bojovali v diplomatickej bitke s jediným cieľom – dosiahnuť, aby sa niekto ako Nemecko nezdržal hlasovania.
Ďalšie štáty zase neprekročili svoj tieň a zdržali sa. Vrátane Slovenska. Vidieť to na postojoch viacerých európskych krajín, ktoré potvrdili, že majú ďaleko od potrebnej jednoty. ,,Ako obyčajne sa im ani v prípade palestínskej žiadosti nepodarilo nájsť spoločnú reč. Musia však vedieť, že hlas proti Palestínčanom alebo zdržanie sa hlasovania – s nevyhnutnou príchuťou zbabelosti – znamená porážku pre palestínskeho prezidenta Mahmúda Abbása," trefne reagoval taliansky denník La Repubblica.
Čo dosiahli Palestínčania presadením svojej požiadavky zmeniť štatút v OSN? Očakávaný výsledok hlasovania ich posunul bližšie k vytúženému cieľu – k štátnosti. Aj keď nie celkom, tak aspoň svetu pripomenuli „večný problém“. Napriek odporu Izraela, USA a ďalších siedmich krajín drvivá väčšina členov OSN dala po sľuboch Palestínčanom niečo konkrétne do rúk. Hoci niektorí tvrdia, že zmena štatútu bola iba symbolická. Jej konkrétna podoba spočíva napríklad v upevnení politickej pozície Abbása v očiach Palestínčanov. Politika, ktorý priznal právo Izraela na existenciu, úspešne potlačil terorizmus na západnom brehu Jordánu, splnil všetky požiadavky Bieleho domu z roku 2009 a úzko spolupracuje s americkými a európskymi vojenskými poradcami.
Palestínsky líder sa však nedočkal ústretovosti či ústupkov od kabinetu premiéra Benjamina Netanjahua. Čo i len v podobe zmrazenia budovania židovských osád na palestínskom území. A tak sme do štvrtka boli svedkami paradoxu: politici z umierneného Fatahu mali prázdne dlane, zatiaľ čo radikálny Hamas kontrolujúci Gazu sa cítil na koni po nedávnej neslanej-nemastnej izraelskej operácii v blokovanom pásme.
Výsledok hlasovania pripomenul aj samotnej izraelskej verejnosti pred januárovými voľbami existenciu otvorenej palestínskej otázky. To, že myšlienka riešiť problém na základe dvoch štátov pomaly umiera. Nielen pokračujúca kolonizácia západného brehu Jordánu je prekážkou vzniku životaschopného palestínskeho štátu. Ide o celý komplex problémov. Ich neriešenie v konečnom dôsledku radikalizuje nielen palestínsku verejnosť, ale aj obyvateľstvo v arabských krajinách.
To je väčšia hrozba ako Tel Avivom toľko skloňovaná možnosť Palestínčanov žalovať Izrael za postup na okupovaných územiach alebo pre blokádu pásma Gazy. Aj keby sa tak stalo – hoci z procesného hľadiska to tak skoro nebude – nie je vari lepšie pre Izrael i zyvšok sveta, ak budú problémy riešiť sudcovia Medzinárodného trestného súdu, a nie rakety palestínskych radikálov či bomby samovražedných útočníkov na izraelskom území?