Dôchodkové dilemy
Nedostatok miest v domovoch dôchodcov je dlhodobý problém, ktorý nevyriešilo ani zavedenie 50 % poplatkov z celkovej výšky nákladov, a už vonkoncom k nemu nemôže prispieť 60-dňový časový limit, ktorý pôvodne stanovoval zákon.
Kým prvé opatrenie je jasne diskriminačné voči menej solventným klientom (aj preto ho vláda zrušila), to druhé je zasa čisto formálne a prakticky nevykonateľné, keďže predo dvermi domovov sociálnych služieb čaká takmer 10-tisíc penzistov.
V situácii, keď zadlženosť štátu rastie raketovým tempom a verejné financie sú doslova „v troskách“, sa asi len ťažko dá očakávať, že vláda v dohľadnej dobe na tieto služby začne prispievať viac. Keďže v Nemecku a Rakúsku sú „lacné“ slovenské domovy dôchodcov momentálne „veľkým šlágrom“, iste by pomohlo, ak by príspevok „na klienta" nedostávalo príslušné zariadenie sociálnych služieb, ale priamo odkázaný dôchodca. Ten by sa mohol sám rozhodnúť, akú formu opatery si vyberie, čo by malo aj ďalší, nie nepodstatný efekt: mohlo by to prispieť k vytvorenie nových pracovných miest.
To je však len malý krôčik správnym smerom. Potrebná je systémová zmena – pretrhanie medzigeneračných väzieb má za následok, že štát na seba preberá aj tie služby, ktoré pôvodne plnila rodina.