Dotačná krivda
Nič tak nerozdeľuje Európsku úniu ako dotácie pre farmárov. Ani po roku 2013 nedostanú slovenskí roľníci toľko dotácií, čo ich bohatší rakúski či nemeckí konkurenti. Toľkokrát kritizovaný historický princíp zostáva v platnosti aj v najbližšom desaťročí.
Farmári z pätnástich starých členských štátov dostanú každoročne z bohatého európskeho dotačného koláča 85 percent, pre ich kolegov z „nových krajín“ zostane zvyšných pätnásť percent. Ako to vyzerá v praxi? Rakúsky farmár dostáva v prepočte na hektár podporu 528 eur a jeho chudobnejší slovenský kolega 265 eur.
Keď Slovensko vstupovalo do únie, sľubovali mu, že sa po roku 2014 vyrovnajú priame platby medzi starými a novými členskými krajinami. Ten čas už nadišiel, akurát že vyrovnanie sa nekoná. Ak pravda zaň nepovažujeme smiešne prídavky. Slovensku sa chystajú prihodiť v prepočte na hektár nejakých šesť eur. Bohaté štáty nehodlajú ustúpiť ani po roku 2020. Čo zostane dovtedy z nášho poľnohospodárstva?
Francúzski, nemeckí, rakúski, holandskí, ale aj britskí politici ukážkovo bojujú o svojich farmárov. Tí totiž vo všetkých týchto krajinách predstavujú stále významnú voličskú skupinu. Uspokojiť ju znamená pre politikov zabezpečiť pre ňu v ďalších rokoch štandardný príjem aj prostredníctvom dotácií.
Lenže prostredníctvom dotácií sa nebojuje iba o to, aby farmári boli spokojní. Prostredníctvom dotácií prebieha v Európe aj prerozdeľovanie trhov. Bohaté krajiny rady pripomínajú, koľko peňazí vďaka Spoločnej poľnohospodárskej politiky naliali do nových členských štátov. Naozaj Slovensko nedostáva málo, iba za rok 2011 to bolo 365 miliónov eur na priamych platbách. Nie je však to ani jedno percento z európskych agrárnych peňazí.
A čo sme za roky podpôr získali? To, že slovenské poľnohospodárske podniky síce nehospodárili so stratou, ale vo vlastnej krajine stratili dominantné postavenie na trhu. Na Slovensku sa predáva bravčové mäso z Nemecka, Francúzska a, čuduj sa svete, aj zo Španielska, hovädzie z Írska, jeme poľské a talianske jablká, paradajky z Belgicka a Holandska, mrkvu z Česka.
Mnohí ekonómovia tvrdia, že slovenské potravinové výrobky stratili konkurencieschopnosť. Stali sme sa agrárnym príveskom vyspelej Európy, ktorý produkuje len suroviny.
To však nie je vysvedčenie iba bruselskej politike, kde bohatšie krajiny s lepšie zorganizovaným poľnohospodárstvom valcujú slabšie. Je to aj ukážka reálnych schopností slovenských vyjednávačov dosiahnuť v Bruseli viac.
Kedysi zaznávané „maloroľnícke“ Poľsko je dnes nielen sebestačné, ale aj významným exportérom. Aj zásluhou svojich obratných diplomatov. Na Západe hovoria o Poľsku ako o Holandsku východnej Európy. O Slovensku nehovoria nič. Jeho kedysi veľký poľnohospodársky potenciál sa ocitol nateraz na dne.