Inteligentný a inkluzívny
Príprava viacročného finančného rámca sa vznáša nad krajinou tak trochu ako mesto Laputa v slávnom trezorovom filme režiséra Pavla Juráčka Prípad pre začínajúceho kata.
Časť tých, čo majú starosť o to, ako sa určia priority využívania európskych peňazí v rokoch 2014 – 2020, sa cíti v koži Juráčkovho hrdinu pátrajúceho po tom, ako by sa mohol dostať k neprístupným výšinám a stratiť pár slov s tými, ktorí riadia pohyb Laputy.
Kým sa pýtame, či niekto nevie dačo o rebríku, z Laputy dorazí správa, že už sú určené napríklad priority vednej politiky a očakáva potlesk, pretože definovanie prioritného smerovania vednej politiky je predsa nutná vopred stanovená podmienka, bez ktorej čerpanie financií nie je možné. Od európskych peňazí závisí krvný obeh mnohých oblastí života a kto ovplyvňuje tvorbu viacročného rámca, má zodpovednosť za rozvoj, ale aj za budúce chradnúce oblasti. V dobrých dňoch sa veda javí ako jeden z posledných azylov demokracie a partnerstva. V tých horších je zrejmé, že Laputa už má jasný plán priorít rozvoja vedy, do ktorého vedecký proletariát a v tom aj spoločenské vedy nemajú čo hovoriť.
Zdá sa, že spoločenské vedy v tomto pláne získali len jednu odrážku. Síce nič nehovoriacu, a preto dostatočne absorpčnú, ale predsa iba jednu jedinú odrážku.
Znamená to vari, že príslušné bruselské dokumenty o príprave viacročného finančného rámca vyháňajú spoločenské vedy z raja podpory vedeckého výskumu? Odpoveď nie je jednoduchá. Je pravda, že po lopate nezmieňujú žiadnu spoločenskovednú či humanitnú disciplínu. O podpore vedy však pojednávajú časti, ktoré sa venujú inteligentnému a inkluzívnemu hospodárskemu rastu. Inteligentný a inkluzívny rast – to je hodné zamyslenia! Hodné interdisciplinárneho seminára a nie úradníckeho prepisu slov! Nemám si robiť ilúzie? Prídavok „inteligentný a inkluzívny“, ktorý je novinkou tohto programovacieho obdobia, sa do dokumentu prebojoval možno pre zvukomalebnosť. Je však tam a treba ho brať vážne.
Zdalo by sa, že dôraz na inteligenciu a začleňujúcu potenciu rastu v bruselských dokumentoch možno pochopiť aj ako pomerne silnú pozvánku pre spoločenské a humanitné vedy. Pre ich bádanie o stave solidarity v spoločnosti, o stave našej citlivosti, predstavivosti a vôbec schopnosti ľudí hľadať múdrosť a rovnováhu života.
Čítajú takto bruselské dokumenty aj hore na Lapute? Ktovie. Je celkom pravdepodobné, že ju riadia tí, čo o vzťahu vedy k hospodárskemu a sociálnemu rastu premýšľajú len v kategóriách ochranných známok a pridelených patentov.
Takto natvrdo vytesaná predstava o tom, ako sa poznanie odtláča do života a myslenia spoločnosti, robí zo spoločenských a humanitných vedcov tak trochu páriov. A ak sa nič nezmení, na konci programovacieho obdobia budú nimi úplne. A možno ich ešte budú kyjakovať za nedostatok imaginácie tých, ktorí držia v rukách prípravu viacročného rámca ako nedostupnú Laputu.