Národ pesimistov
Možno budú niektorí nevyliečiteľní optimisti zarazení, ale Slovensko, aj pokiaľ ide o pocit spokojnosti a šťastia, sa podľa najnovšej štúdie Európskej komisie ocitlo na chvoste zoznamu členských krajín únie.
Najmä po príchode ekonomickej krízy sme sa ukázali ako maloverní vo vlastné sily a v schopnosti preniesť sa ponad každodenné problémy, ktoré sa prehlbujú pod neustálym tlakom sociálneho i politického napätia v spoločnosti.
V protirečení s veršami básnika Adolfa Heyduka, šťastie je omnoho viac ako muška iba zlatá. A je veľmi, veľmi prozaické. Ide o dostatok chleba, zdravia, práce, vďaka ktorej si slušne zarobíme, o dobré medziľudské vzťahy a pozitívne vyhliadky na budúcnosť. To rozhoduje, či sme optimisti a vôbec, akí v skutočnosti sme.
Dlhodobo nezamestnaní, neúplné a mladé rodiny s deťmi bez finančného zázemia či osamotené staršie ženy – to sú chudobou najohrozenejšie vrstvy obyvateľstva. Keď nevidia perspektívu zlepšenia svojho stavu, sotva budú prejavovať nadšenie.
Preč sú časy, keď chcel ktosi rozkazovať snehu, vetru či tomu, aby sme nemali „blbú“ náladu a dôverovali politikom. Pocit šťastia sa nedá nariadiť uznesením ani zakalkulovať do národohospodárskych vízií o odvodoch a spotrebe.
Život treba žiť – aktívne a dôstojne. Keď sa na to celým skupinám populácie dlhodobo nevytvárajú dostatočné podmienky, nečudujme sa, že sa meníme na národ pesimistov.