Zdvihnutý prst
Otázku, či je výsledok súdu s majiteľmi zdravotnej poisťovne Union definitívny, alebo sa ešte s ním dá niečo robiť, v tejto chvíli nevyriešime. V každom prípade je to však dôvod na varovne zdvihnutý prst. Odvolávanie sa na dobré úmysly nikdy a nikde neeliminuje prípadné zlé následky. Ak to platí pre jednotlivých smrteľníkov, platí to aj pre vlády.
Pavol Paška zbytočne vyratúva, o koľko viac sme podľa neho zákazom zisku ušetrili v porovnaní s tým, o koľko by sme v prípade konečného úspechu Holanďanov teraz prišli. Úlohou jedného z najvyšších ústavných činiteľov momentálne je urobiť všetko preto, aby platcovia daní neprišli zbytočne o dvadsaťdva miliónov eur. Opozícia, ktorá obhajuje vyberanie zisku zo zdravotného poistenia, sa však rozčuľuje zbytočne. Ten zisk sú totiž tiež naše peniaze.
Občanom môže byť vcelku jedno, či o svoje peniaze prichádzajú preto, lebo si časť z nich podľa zákona vydeľujú majitelia poisťovní, alebo preto, lebo tí, čo chcú tento stav zmeniť, sú babráci, ktorí nevedia napísať zákon iný a lepší. Aspoň nenapadnuteľný.
Výsledky nášho zdravotníctva nevykazovali známky bohvieakého zlepšenia, odkedy u nás bolo zdravotné poisťovníctvo z moci úradnej urobené „trhom“. Skôr naopak. A o zlepšení sotva možno hovoriť aj v prípade tých dvoch a čosi rokov, čo u nás platil zákaz vyťahovať z poisťovní zisky. Ak sa názory občanov na to, akým spôsobom chcú v zdravotníctve „radšej“ prichádzať o peniaze, líšia, bude to jednoducho preto, lebo sa líšia ich politické preferencie.
Zákony a pravidlá pre trhové fungovanie zdravotných poisťovní z éry Rudolfa Zajaca nie sú večné a nemenné. Ak by mal byť nejaký zákon týkajúci sa komerčných podnikov nezrušiteľný a nevypovedateľný, Slovensko by bolo exotom, aký v Európe nemá obdobu. Dupľom, keď tu nejde len o nejaké pravidlá pre nejaké podniky. Tu ide o používanie verejných peňazí. Nijaký medzinárodný dohovor, nijaký záväzok nám neprikazuje, aby štát ani prostredníctvom demokratických procedúr (zákony, vláda, parlament) nemal nijaký dosah na to, čo sa robí s peniazmi, ktoré vo forme povinných príspevkov zbiera od občanov.
Problémom teda nie je, ako si to azda niekto myslí, že odteraz na veky vekov (alebo dokiaľ im to bude vyhovovať) musia u nás operovať súkromné poisťovne, ktoré si môžu odkrajovať svoj diel koláča vytvoreného z verejných peňazí a nazývať to „tvorbou zisku“. Problémom je, či majú tí, čo sú iného názoru, schopnosti zmeniť to tak, aby sme k tomu dielu koláča neprihadzovali ešte ďalšie „omrvinky“ po prehratých sporoch. A ak sa tí istí teraz chystajú urobiť dokonca radikálny rez v podobe jedinej štátnej poisťovne, tento zdvihnutý prst si nesmú dovoliť ignorovať.