Kde sú peniaze?
Mnoho spoluobčanov si pred Vianocami kladie brisknú otázku, ktorá sa týka najmä nedostatku peňazí. Nejde pri tom o to, že by nejaké peniaze niekde boli, ale skôr o to, že nie sú nikde. Ak sa človek spýta vlády, či niekde sú na niečo peniaze, dostáva už desiatky rokov od každej tú istú odpoveď: nikde nie sú peniaze na nič! Vo svete to pritom nie je o nič lepšie. Bohaté štáty nemajú peniaze, pretože sú bohaté a vďaka tomu sa čoraz viac zadlžujú, chudobné zase nemajú peniaze a vlastne aj preto sú chudobné.
Situácia už dospela tak ďaleko, že bohatý miliardár trpí oveľa väčším nedostatkom a vo všeobecnosti pociťuje oveľa väčšiu potrebu takpovediac veľkých peňazí ako celkom chudobný človek. Ľudia platia dane, poplatky, ale napriek tomu to všetko niekde mizne. Magistrát nemá peniaze, školy nemajú peniaze, nemajú ich ani nemocnice alebo železnice.
Trpia tým, pochopiteľne, aj samotné Vianoce. Väčšina ich už začína vnímať ako neprirodzenú umelú prekážku, ktorá ich oddeľuje od všetkých pozemských slastí povianočných výpredajov, ktoré predsa len poskytujú väčšiu možnosť ľudskej spolupatričnosti, lásky a sú aj akési žičlivejšie k prirodzeným sklonom človeka k obdarúvaniu blízkych.
Takže aj také tie skutočné Vianoce sa dnes presúvajú kamsi k prapôvodným dátumom pravoslávneho vianočného obdobia. V tejto situácii ma ohromila kolegyňa, ktorá neprezieravo navštívila Vianočné trhy, no vrátila sa z nich úplne rozvrátená a sklamaná, najmä z búrlivých nezdravých impulzívnych činov mládeže i stáreže: „Nie je tam nič duchovné! Všetci tam iba jedia a pijú, ale nič duchovné tam nie je!“
Každý ju istotne pochopí. Veď posvätné ticho, ba možno až určitú duchovnú exaltovanú odovzdanosť dnes môže človek zažiť iba v predajniach značkového exkluzívneho tovaru, v ktorých ho už samotné cenovky vzďaľujú od bezuzdnej konzumácie sprostých materiálnych hodnôt.
Samozrejme, niekto by mohol namietnuť, že sú tu galérie, divadlá… V galériách sú dajaké obrazy, v divadlách hrajú hry. Lenže bežný človek nevie, ktorý umelec nie je homosexuál a ktorý je, takže vlastne nevie, čo by sa mu malo páčiť a od čoho by sa mal bezvýhradne dištancovať, ako to v parlamente vo svojom slávnom prejave venovanom pravovernému slovenskému ľudu nedávno zvestoval poslanec za KDH Marián Kvasnička. Tento neobvyklý záujem o umenie bol v určitom zmysle príznačný. Poslanec je totiž z toho istého hnutia, ktoré pred pár rokmi, teda za exministra školstva Martina Fronca, jednoducho vymenilo estetickú výchovu na stredných školách za náboženstvo.
No predsa to jednoducho nefunguje tak, že ak potlačíme viaceré objektívne hodnoty, vyniknú iné. Ak na pomyselnom „trhovisku“ duševných komodít poprieme jedny, nivelizujeme všetky. A potom prirodzene zvíťazia ostatné, teda tie neduchovné.
Ak sa dnes pýtame, kde sú peniaze, pýtame sa vlastne aj na to, kde sa to všetko stratilo, skrylo. Vlastne všetko to, čo sme mali a čo by sme mohli mať aj bez nich.