Kráľ v Amerike
Pre tých, ktorí ešte veria na prekvapenia, môže byť zaujímavé počkať si, čo presne môže v pokračovaní rozprávky o ríšach zla a dobra britský kráľ Karol III. odkázať prezidentovi USA Donaldovi Trumpovi.
Je veľmi pravdepodobné, že niekoho, kto vysvetľuje pápežovi, čo je teológia a kto ako mierotvorca zaťal vojnovú sekeru až k červeným gombíkom jadrových možností, nebude veľmi zaujímať, čo si kráľ myslí o vojne a ekológii, prípadne o návrate k aspoň čiastočne diplomatickým zásadám. To už skôr mu Trump ponúkne, že odkúpi britský trón. No ak sa stretnú dvaja s maslom na hlave, pričom jeden si ho na hlave vyrobil sám a druhý ho zdedil, môže vznikať istá nádej, že by sa ten prvý mohol poučiť. V to aspoň dúfa britská politická scéna po tom, čo Trump obrátil svoju epickú zúrivosť proti EÚ, ale aj voči Keirovi Starmerovi vzhľadom na vykázanie úplnej poslušnosti vo vojnových zločinoch na Blízkom východe. Tak sa Starmer možno spolieha na to, že v krajine Disneylandov nateraz ako komunikačný most lepšie zapôsobí polorozprávkový symbol starej Británie so šikovnými slovnými obratmi ako prudko hulvátska rétorika modernej vášne pre čo najväčší obrat zo zbrojenia.
Je paradoxom modernity, že sa v nej dnes oveľa viac oplatí počúvať pápeža a niektorých kráľov, ako politikov, ktorí v mene ďalšieho tlaku na modernitu vojnu ochotne zbavia aj posledných pravidiel a regulácií. Ale možno je to viac dôsledok ako paradox: v najväčšom rozmachu vedy a pokroku len na prelome 19. a 20. storočia dominantná Británia vyvraždila desiatky miliónov ľudí v Ázii a podľa pravidla, že žiak prekonáva učiteľa, v tom USA „dôstojne“ prebrali štafetu, a nielen na svojom území. Vlastne nečudo, že dnes máme svet, ktorý sa až od konca 2. svetovej vojny zaväzuje predchádzať priamemu a verejnému podnecovaniu ku genocíde (dnes večer zhynie celá civilizácia…), no starí králi chodia za jej podnecovateľmi prosiť o štipku zľutovania.