Kto si tipne, koľko vydrží mier na Blízkom východe?
Memorandum o porozumení medzi Iránom a USA je podpísané. Masúd Pezeškiján a Donald Trump na diaľku podpísali dohodu, ktorej cieľom je mier po tom, čo Izrael vedno s USA rozpútali celkom zbytočnú vojnu.
Napriek tomu, že v nej utrpel najmä Irán, presnejšie, jeho civilisti, mier bol vo všetkých predchádzajúcich a západnou stranou často sabotovaných pokusoch o diplomaciu najmä jeho agendou.
Trumpova vláda od začiatku stavila na tradičnú rétoriku sily a práva na nadradenosť: hovorilo sa o zničení celej civilizácie i o ceste do paleolitu. Väčšina európskych krajín vágne prešľapovala medzi nevyhnutnou kritikou cielených útok na školy a nemocnice s nevyhnutným množstvom civilných, najmä detských obetí. Na prvých miestach stála oficiálna príčina útoku – znemožnenie iránskeho jadrového programu, špecificky vývoj jadrových zbraní.
Ukázalo sa však, že Irán mal v mnohom vysoko navrch: útok bol ničím nevyprovokovaný, má neporovnateľne inteligentnejšiu a podkutejšiu diplomaciu a odstránenie čelných predstaviteľov režimu napokon neviedlo k rozsypaniu spoločnosti, ale k jej stmeleniu.
Aby USA neodišli s úplnou hanbou, museli pristať na uzatvorenie dohody, ktorá by mala aspoň nejakú relevanciu a nedala sa porušiť podobne ako dohody pred februárovým útokom. Dôležité však je, ako sa morálna porážka predá: preto predstavitelia krajín G7 vo Francúzsku hovoria o „historickej príležitosti zabrániť Iránu vyvinúť akúkoľvek jadrovú zbraň“ a prejavujú úľavu z toho, že sa Hormuzský prieliv otvorí a „ukončí sa tak situácia veľkej nestability“. Všetky západné zlyhania tak dostali potrebnú formu dobroprajného víťazstva nad členmi „starodávnej osi zla“.
Najpodstatnejším bodom zmluvy je zrejme záväzok ukončenia všetkých vojenských operácií, vrátane Libanonu, čo bola od začiatku najzásadnejšia iránska podmienka. Preto ani nie sú všetci rovnako nadšení, ako dal najavo napr. bývalý poradca Benjamina Netanjahua Mark Regev. Pre jeho stranu konfliktu mier neznamená veľa – len nespokojnosť.
