Wimbledon mu trikrát zlomil srdce. Goran Ivaniševič potom napísal príbeh, aký sa už nezopakuje

Dnes štartuje ďalšia epizóda najslávnejšieho grandslamového turnaja na svete a my si pripomíname 25. výročie od onoho nezabudnuteľného momentu. Od chvíle, keď chorvátsky tenisový velikán v lete 2001 dobyl Wimbledon.

Mal päť súperov

Toto nebude story o dokonalom tenistovi, ale skôr príbeh jedného neobyčajného Balkánca so všetkým, čo k tomu patrí. „Môj problém? V každom zápase hrám proti piatim protivníkom – rozhodcovi, divákom, zberačom loptičiek, kurtu aj proti sebe samému,“ nechal sa viackrát počuť. Alebo: „Za to, ako som hral, by som mal ísť do väzenia!“

Viac azda nie je ani treba, dokonale to vystihuje jeho kariéru.

Goran Ivaniševič disponoval jedným z najničivejších servisov, aké tenis dovtedy poznal. Loptička z jeho rakety lietala rýchlosťou, ktorá vyrážala dych, a bola stvorená pre rýchlu wimbledonskú trávu. Chorvát si však bol sám najväčším nepriateľom, veď jeho emócie sa menili z minúty na minútu. Dokázal zahrať sériu es, aby o chvíľu rozmlátil raketu alebo sa pustil do hádky s rozhodcom.

„Viete, moje zápasy sú ako hororové trilery a nikdy netušíte, ako sa skončia. Je to ako film, ktorému píšem scenár, ale sám nepoznám jeho koniec. Presne tak to je,“ vysvetľoval novinárom po jednom z nečakaných wimbledonských koncov.

Tí ho milovali práve preto, že nikdy nebol nudný. Tlačové konferencie sa často menili na zvláštne monológy, počas ktorých sa rozprával sám so sebou. A keď prehral, neraz sa na konferencii vôbec neukázal.

Radšej nasadol do auta smerujúceho na letisko, zaplatil desaťtisícovú pokutu a zmizol z Londýna, než by mal vysvetľovať démonov, ktorí ho pravidelne premohli. „Na pokuty som dal viac, ako mnohí hráči zarobili za celú kariéru,“ nehanbil sa povedať.

Keď pršalo, veril, že boh ho trestá. Keď sa loptička odrazila inak, bol presvedčený, že je proti nemu. Keď prehrával, dokázal si nájsť desiatky dôvodov, prečo sa proti nemu sprisahal celý vesmír.

Jednoducho Balkánec zo Splitu, z mesta, ktoré ešte pár rokov predtým počúvalo výbuchy a sirény.

Tri zlomené srdcia

Wimbledonom bol doslova posadnutý. Na tráve sa pohyboval prirodzene, jeho servis a voleje boli priam dokonalé a väčšina odborníkov bola presvedčená, že titul je iba otázkou času. Slávny Rumun Ion Tiriac, keď uvidel 18-ročného Ivaniševiča, povedal, že v Londýne ich raz získa päť v rade.

Keď to počul Ivaniševičov otec Srdan, len pokorne odvetil: „Nám bude stačiť aj jeden.“ Pán s bielymi fúzikmi akoby vedel, čo je jeho syn zač. A že Wimbledon mu v najbližších sezónach pripraví niekoľko lekcií pokory.

Mladučký Goran sa tu prvýkrát dostal do finále v lete 1992 – proti nemu stál Andre Agassi, ortodoxný hráč od základnej čiary, ktorému mnohí experti na tráve príliš neverili. Favoritom bol teda Chorvát, realita však iná.

Agassi vyhral po päťsetovej dráme 6:7, 6:4, 6:4, 1:6, 6:4. Po poslednej loptičke neveriacky padol na trávu. Sklamaný Ivaniševič medzitým zostal stáť pri sieti. Súperovi pomohol vstať a objal ho. Ukázal, aký vie byť aj džentlmen.

Hlavou bol chvíľami úplne niekde inde – jeho Chorvátsko sa totiž ocitlo vo vojne. Správy z domova hovorili o ostreľovaných mestách, utečencoch a obetiach konfliktu. Sám Ivanišević opakovane priznával, že tenis mu pomáhal aspoň na pár hodín zabudnúť na to, čo sa deje doma. „Raketa je moja zbraň,“ opakoval médiám, ktoré ho konfrontovali s udalosťami doma.

„Hrám dobre. Ale je ťažké myslieť len na tenis, keď som práve prišiel zo Splitu. Videl som utečencov spať na uliciach, v autách aj na nákladných autách. Nemali jedlo ani peniaze. Je to strašné. A potom prídete sem, kde je všetko normálne. Akoby to bola iná planéta,“ citoval jeho slová The Washington Post.

O 24 mesiacov sa mu v Londýne do cesty postavil Pete Sampras – muž, ktorý bol synonymom Wimbledonu. Ivaniševič sa tentoraz do finále prebojoval po vyčerpávajúcom semifinále s Richardom Krajickom. V rozhodujúcom sete triumfoval 15:13 a veril, že tentoraz už musí prísť jeho chvíľa.

Ale neprišla. Sampras vyhral po dramatických dvoch tajbrejkoch a v rozhodujúcom sete Chorváta doslova prevalcoval 6:0.

O štyri roky neskôr sa ich cesty stretli znova. Aj tentoraz rozhodovalo päť setov. Aj tentoraz odchádzal víťazne Američan. Keď sa zápas skončil, Ivaniševič si schoval tvár do uteráka a rozplakal sa. „Ten muž (Pete Sampras, pozn. red.) mi zničil časť života, snov, spánku, nervov. Nemôžem mu to odpustiť,“ žartoval neskôr.

Práve mal za sebou tretie finále, tretiu prehru, boli to tri rozbité sny na tom istom mieste. Tenisový svet sa pomaly zmieroval s tým, že Goran Ivaniševič zostane jedným z najlepších hráčov na tráve, ktorí nikdy nezískali wimbledonský titul.

Keď slávne podujatie oslavovalo storočnicu, chcelo mať na spoločnej fotografii všetky veľké žijúce mená. Popri víťazoch sa na nej zjavil aj Ivaniševič – ako jediný bez titulu.

Kariéra sa rozpadá

Azda bol už aj zmierený s osudom, veď na prelome tisícročí nebol tým hráčom, ktorého sa všetci báli. Prakticky neustále ho trápilo rameno. Bolesť mu bránila normálne trénovať aj podávať. Rebríčkom ATP sa prepadával nižšie a nižšie.

Keď sa blížil Wimbledon 2001, bol až na 125. mieste. Také postavenie mu nestačilo ani na priamu účasť v hlavnej súťaži. Musel by absolvovať kvalifikáciu, alebo dúfať v priazeň organizátorov.

V staručkom All England Clube si však pamätali všetko, čo vo Wimbledone dokázal. Rozhodli sa mu udeliť divokú kartu. Bolo to gesto úcty a súcitu, nikto neveril, že z toho môže vzniknúť niečo viac. „Teraz musím dokázať, že si tú divokú kartu zaslúžim,“ reagoval vysoký tenista.

Predpovede bookmakerov však boli jasné: šanca, že vyhrá Chorvát, je 1:150. V rebríčku ATP sa nachádzal na 125. mieste a do Londýna prišiel s výpraskom na challengeri od Cristiana Carattiho, 194. hráča sveta. Napriek všetkému sa začal písať jeden z najväčších športových príbehov všetkých čias.

No Ivaniševič to cítil inak. Spätne priznal, že už po druhom kole mal zvláštny pocit. „Bola to záhada, ako som to celé vyhral. Ale vtedy som cítil, že tento Wimbledon vyhrám. Nemohol som to povedať nikomu nahlas, pretože by si všetci mysleli, že som sa úplne zbláznil.“

„Po prvý raz po mnohých mesiacoch, vlastne po roku a pol, mala moja raketa opäť ten správny zvuk. Keď som ho v prvý pondelok turnaja znovu počul, povedal som si: To je dobré znamenie.“

A Ivaniševič naozaj začal vyhrávať. Najskôr vyradil kvalifikanta Jonssona, potom Carlosa Moyu, Marata Safina a napokon aj mladého Andyho Roddicka, z ktorého sa neskôr stal prvý hráč sveta a trojnásobný finalista Wimbledonu.

Pred každým zápasom dodržiaval desať rituálov, z ktorých najpodivnejším bolo sledovanie Teletubbies. „Môj tréner mi raz povedal: ‚Musíš si to pozrieť, je to také vtipné.‘ A ja som v ten deň vyhral zápas. Takže som nemohol prestať. Mojím obľúbeným bol ten fialový, Tinky Winky.“

A tak počas jediného turnaja zdolal troch tenistov, ktorí boli alebo sa neskôr stali svetovými jednotkami.

Dni, ktoré zmenili Wimbledon

Lenže ani to nebolo najťažšie, keďže celé Anglicko čakalo na svojho hrdinu. Tim Henman bol v tom čase národným pokladom, takým, akým sa o niekoľko rokov neskôr stal Andy Murray.

Počas jeho zápasov boli areály Wimbledonu preplnené – fanúšikovia dokonca obsadzovali aj trávnatý kopec vedľa centrálneho kurtu, ktorý už všetci volali „Henman Hill“. Práve proti nemu sa zrodila jedna z najpodivnejších semifinálových bitiek tenisových dejín.

Semifinále sa začalo v piatok. Henman získal tretí set neuveriteľne hladko 6:0. Trvalo mu to menej než pätnásť minút. V štvrtom sete už viedol 2:1 a britské publikum bolo presvedčené, že vytúžené finále je na dosah.

Potom začalo pršať a zápas prerušili.

„V piatok 6. júla 2001 o 18:12 ľudstvo konečne našlo odpoveď na najväčšiu otázku: "Áno, Boh existuje“, napísal aj publicista Globusu Boris Dežulovič. Aj on v tom videl zázrak.

„Keď sme sa vrátili do šatne, bol som veľmi rozrušený z toho, ako som hral. Pol hodiny som bol veľmi rozrušený, ale potom som sa začal smiať. A keď mi oznámili, že zápas bude odložený, od tej chvíle som vedel, že je môj,“ spomínal zasa Ivaniševič.

Nasledujúcu sobotu sa odohralo iba 51 minút. Chorvát zachránil tajbrejk štvrtého setu aj napriek tomu, že prehrával o minibreak. Keď sa zdalo, že sa zápas konečne rozhodne, dážď udrel znovu. Tentoraz ešte silnejšie. Chorvát práve viedol 3:2, ale Henman podával za stavu 30:15.

V nedeľu sa obaja vrátili na kurt, celé semifinále sa tak natiahlo do tretieho dňa. Rozhodnutie však prišlo neuveriteľne rýchlo., stačilo len štrnásť minút. Ivaniševič servoval ako v tranze, napokon, v zápase nastrieľal 36 es a zvíťazil 7:5, 6:7, 0:6, 7:6, 6:3.

Po zápase novinárom povedal: "Ak mi dnes večer v sne príde nejaký anjel a povie: Dobre, Goran, zajtra vyhráš Wimbledon, ale už sa nikdy v živote nedotkneš rakety, odpoviem mu: "Dobre, radšej to vezmem a potom už nikdy v živote nebudem hrať tenis.""

Otec ignoroval lekárov

Počas celého turnaja prežíval každý gem ešte jeden muž. Ivaniševičov otec Srdan. Lekári mu diagnostikovali vážne ochorenie srdca, odporúčali mu, aby do Londýna vôbec necestoval. Aby sa vyhýbal stresu a oddychoval. On však odmietol, lebo syn ho potreboval.

Pred každým zápasom si vložil pod jazyk nitroglycerín a sadol si na tribúnu. Tak, ako to robil počas celej Goranovej kariéry. Akiste netušil, že v pondelok 9. júla 2001 ho čaká najdramatickejší duel jeho života.

Wimbledon má svoje tradície. Jednou z nich bolo celé desaťročia aj to, že mužské finále sa hralo výlučne nedeľu. Vytrvalý dážď však tentoraz rozhádzal program natoľko, že organizátori finále presunuli na pondelok – na takzvaný „People's Monday“.

Bol to deň, keď sa približne desaťtisíc vstupeniek predávalo priamo v pokladniach bez tradičnej lotérie či členského systému. Atmosféra preto vyzerala úplne inak ako počas bežného finálového dňa. Na tribúnach nesedela iba tradičná anglická smotánka, ale centrálny kurt ovládli austrálske farby a chorvátske vlajky.

Hluk, spev, emócie. Médiá dodnes spomínajú, že atmosféra bola miestami ako na futbalovom zápase. „Toto sa už nikdy nezopakuje,“ povedal neskôr Ivanišević. A mal pravdu, veď dnešný centrálny dvorec má už zaťahovaciu strechu a program sa prakticky nepresúva.

Súper, ktorého si vážil

V ten deň nestál na opačnej strane nepriateľ. Patrick Rafter bol jedným z najobľúbenejších hráčov svojej generácie. Dvojnásobný šampión US Open, finalista Wimbledonu z roku 2000 a človek, ktorého rešpektovali fanúšikovia aj súperi. Vrátane Ivaniševiča.

Pre Raftera bolo spomínané finále mimoriadne dôležité. V ten rok dokonca prispôsobil celý kalendár sezóny tomu, aby bol na Wimbledon dokonale pripravený. Vedel, že pravdepodobne ide o jeho poslednú reálnu možnosť získať vytúžený titul.

Nehovoriac o Ivaniševičovi. „Doma mám už tri taniere pre zdolaného finalistu. Je to vskutku pekný tanier… ale nechcete ho mať doma,“ vtipkoval s novinármi. „Nikto si nepamätá druhé miesto. Skúste si teraz spomenúť na finalistov Wimbledonu za posledných pätnásť rokov. Úprimne? Ja si ich vôbec nepamätám.“

Finále sa začalo presne tak, ako odborníci očakávali. Dvaja klasickí servismani, ktorí milovali hru na sieti. Výmeny boli krátke, rozhodovali ich drobnosti. Ivaniševič zobral súperovi servis už v druhom geme a po necelých tridsiatich minútach získal prvý set.

Rafter odpovedal rovnakým spôsobom.

V treťom sete však prišla chvíľa, ktorá vystrašila celé Chorvátsko. Ivaniševič si privolal fyzioterapeuta Billa Norrisa. Rameno, ktoré ho trápilo celé mesiace, sa opäť ozvalo. Vydrží ešte?

Napriek bolesti pokračoval vo svojom tradičnom teme – jedno eso za druhým. Potom opäť zobral Rafterovi podanie a dostal sa do vedenia 2:1 na sety. Zdalo sa, že sen je na dosah. Lenže pri Goranovi Ivaniševićovi nikdy nič nebolo jednoduché.

Vo štvrtom sete sa akoby všetko zlomilo. Rozhodcovia mu zahlásili prešlap pri podaní a vzápätí prišiel ďalší sporný verdikt. Ivanišević explodoval, hodil raketu, kopol do siete a reval na čiarových rozhodcov. Chorvát bol tradične presvedčený, že celý svet je opäť proti nemu.

„Viedol som 30:0 a zahral som niekoľko hlúpych úderov, ktorými som sa dostal do problémov,“ zaspomínal si. Bol to však len starý známy Goran. Ten, ktorý si sám vedel byť najhorším nepriateľom. Rafter získal štvrtý set 6:2 a šlo sa do absolútneho finále.

Dva body od konca

Piaty set sa stal čistou psychologickou vojnou, v ktorej nik nechcel urobiť chybu. Obaja si držali podanie až prišiel okamih, ktorý si Chorváti pamätajú dodnes – Ivanišević bol iba dva body od prehry. Stačil jediný brejk a bolo by po všetkom. Lenže servis, ktorý ho celý život držal nad vodou, ho zachránil aj tentoraz.

O niekoľko minút neskôr sa mu podarilo prelomiť Rafterovo podanie. Zrazu to bol on, kto servoval na titul, ktorý mu predtým trikrát unikol. Ozvali sa nervy: Prvý mečbal – dvojchyba. Druhý mečbal – ďalšia dvojchyba.

„Keď spravil dve dvojchyby pri mečbaloch, zmocnil sa vás pocit, že budete svedkom najbolestivejšej udalosti v histórii športu,“ napísal vo svojich spomienkach dlhoročný hlavný rozhodca wimbledonského podujatia Alan Mills.

No prišiel pokus číslo štyri. Ivaniševič cítil, že je v tom kus symboliky. Štvrté finále, štvrtý mečbal. Súperovi poslal podanie na istotu a ten ho vrátil do siete.

Je po všetkom. Ivaniševič vyhráva 6:3, 3:6, 6:3, 2:6, 9:7.

V tej chvíli je prvým a dodnes jediným mužom, ktorý vyhral Wimbledon ako držiteľ divokej karty. „Divoká karta. Divoké obecenstvo. Divoký záver Wimbledonu,“ písal vzápätí veľkým titulkom americký The New York Times pridal sa aj USA Today: „Centrálny kurt vo Wimbledone už nikdy nebude rovnaký.“

To len Ivaniševič akoby nevedel, či sa mu predsa len nesníva.

„Neviem, či ma teraz niekto nezobudí a nepovie mi, že som vlastne znovu nevyhral,“ rozosmial publikum po zápase. „Bol to môj celoživotný sen. Prišiel som sem a nikto so mnou nepočítal. A teraz držím túto trofej. Je úžasné dotýkať sa jej. Vlastne je mi jedno, či ešte niekedy vyhrám zápas. Ak už viac nebudem chcieť hrať, tak jednoducho nebudem. Toto je koniec sveta,“ nadchýnal sa.

Rafterova mama Jocelyn pár hodín po zápase povedala pre austrálsku televíziu ABC slová, ktoré dodnes patria medzi najkrajšie reakcie porazených na športovú prehru. „Goran hral fantastický tenis. A ak už Patrick musel s niekým prehrať, som rada, že to bol práve Goran. Bol vo finále už toľkokrát a je to naozaj skvelý človek.“

Titul venoval legende

Nuž, pre Ivaniševiča bolo víťazstvo naozaj jeho osobným vykúpením. Pre Chorvátsko – stále poznačené guľkami po nábojoch zo zbraní – znamenalo ešte viac. Bol to dôkaz, že aj malá krajina môže dobyť najslávnejší tenisový turnaj planéty.

Keď sa Ivaniševič vrátil domov, Split sa akoby zastavil. Na nábreží Riva sa tiesnilo viac ako 150-tisíc ľudí. Mesto s približne tristo tisíc obyvateľmi zažilo najväčšie oslavy svojej modernej histórie. Niektorí tvrdili, že nič podobné sa tam nekonalo ani počas najväčších štátnych sviatkov. Ani keď do mesta zavítal Josip Broz Tito.

Súkromné lietadlo, ktoré priviezlo nového wimbledonského šampióna z Londýna, najprv niekoľkokrát preletelo nad centrom mesta. Požičala mu ho chorvátska manželka Bernieho Ecclestona Slavica.

Keď z neho vystúpil, medzi tými, ktorí ho chceli vidieť najviac, bola jeho matka, ktorej Ivaniševič zakázal chodiť do Londýna s odôvodnením, že mu prináša smolu. „Bola tam trikrát predtým, keď som prehral finále, tak som jej povedal, že sa veci musia zmeniť,“ vysvetlil.

Potom už Ivaniševič prestúpil na loď, sirény húkali a jadranské pobrežie sa zmenilo na jednu veľkú šou. Vítali ho slávne športové chorvárske mená – Zvonimir Boban, Toni Kukoč, Igor Štimac. „Je to vzácnejší titul ako ten európsky z roku 1989, ktorý sme získali my,“ kričal mu do ucha basketbalista Dino Radža.

Počas osláv si obliekol basketbalový dres New Jersey Nets s číslom 3. Patril jeho priateľovi Draženovi Petrovičovi, legendárnemu chorvátskemu basketbalistovi, ktorý tragicky zahynul pri autonehode v roku 1993. Práve jemu venoval svoj wimbledonský titul.

„Neviem, čo povedať. Čakal som, že to bude veľké, ale nie až takéto veľké,“ priznal tisícom fanúšikov predtým, ako sa pred nimi vyzliekol do spodného prádla.

Ivaniševičova rodina bola medzitým zaplavená telefonátmi a telegramami podpory, pričom jeden z nich prišiel z Haagskeho tribunálu pre vojnové zločiny, kde čakalo na súd deväť bosnianskych Chorvátov. „Sme najpyšnejší ľudia na svete,“ napísali mu. „Ďakujeme vám za historický úspech v mene chorvátskej vlasti.“

Predstavte si…

Aj roky po skončení kariéry sa novinári Ivaniševiča pýtajú, ako vlastne dokázal spomínaný Wimbledon vyhrať. Ani on však nemá jednoduché vysvetlenie. „Je to záhada. Bolo to asi niekde napísané. Jednoducho nadišiel môj čas,“ vracal sa Chorvát v spomienkach k júlu 2001.

A potom vyslovil vetu, ktorá možno najlepšie charakterizuje celý jeho život. „V živote som robil všetko tou ťažšou cestou. Prečo by som to mal robiť ľahko, keď to ide aj ťažko, všakže?“

A Rafter?

Po rokoch priznal, že piaty set ho sprevádzal aj po kariére. „Päť rokov som sa budil spotený za stavu 5:4 pri Goranovom podaní. Neustále som rozmýšľal, čo by som urobil inak,“ priznal Austrálčan finálovú traumu.

„Ale teraz si predstavte, že by som ten zápas napokon vyhral a Ivaniševič prehral štvrté wimbledonské finále v rade. Mal som byť za to vari zodpovedný?“ usmieva sa.

Zodpovedný za súpera, za jeho otca Srdana, srdciara, ktorému lekár nedoporúčal sledovať veľké finále a predsa len sedel na tribúne. Za 150-tisíc ľudí, ktorí neskôr prišli vítať svojho hrdinu na letisko v Splite.

Akiste uznáte, že všetko je tak, ako má byť…