Glasa: Lekár nesmie byť katom pacienta

Spolu s ďalšími odborníkmi má pripravovať stanoviská k takým horúcim témam, ako je smrť z milosti, klonovanie človeka alebo výskum zárodkových kmeňových buniek.

V celej Európe sa ozývajú hlasy za povolenie takzvanej pasívnej eutanázie. Čo si o tom myslíte?
Je to nezmyselný pojem, ktorý sa používa na pomätenie myslí a verejnej mienky. Keď napríklad cukrovkárovi pichnete inzulín vo veľkej dávke, tak ho ním zabijete a je to aktívna eutanázia. Ale keď mu nedáte inzulín, tiež ho zabijete, umrie v diabetickej kóme. A to dokonca rovnako rýchlo alebo bude umierať len o niečo dlhšie. Bola to pasívna eutanázia alebo to bolo tiež zabitie? Pred žiadnym súdom by ste sa neobhájili. Boli by ste trestne zodpovedný za to, že ste mu ten liek nedali.

V niektorých prípadoch je však už akákoľvek liečba zbytočná a pacient nesmierne trpí.
Áno, najčastejšie si ľudia pod pasívnou eutanáziou predstavujú nezačatie alebo skončenie takzvanej úpornej alebo zbytočnej liečby. To je liečba, ktorá u pacienta ani z lekárskeho hľadiska nie je oprávnená, neprináša mu žiaden medicínsky prospech a dokonca predlžuje jeho umieranie. To je rozhodne neetické.

Neetické aj neekonomické?
Dá sa to tak povedať, lebo pumpujete zdravotnú poisťovňu o peniaze, hoci pacient je už v štádiu umierania. Aj vtedy však potrebuje adekvátnu starostlivosť, sprevádzanie procesom umierania, ale už nie masáž srdca či iné neprimerané liečebné procedúry. Skrátka, aj medicína má svoje hranice, nie je všemocná, musí akceptovať matku prírodu. A je nedôstojné pacienta, aby sme z neho robili akýsi preparát na prístrojoch.

Zástancovia eutanázie tvrdia, že sám pacient je v takýchto prípadoch najpovolanejší rozhodnúť, kedy sa skončí jeho trápenie. Súhlasíte?
Takzvané právo na smrť treba odlíšiť od práva na dôstojnú smrť. Ak je dôstojná, je to o rešpektovaní ľudskej dôstojnosti, čo je základ všetkých ľudských práv. Mnohí ľudia si však tieto pojmy pletú, čo zneužívajú niektoré záujmové nátlakové skupiny. Ak totiž pristúpime na to, že niekto má právo odísť zo života, kedy sám chce, alebo kedy o to požiadajú jeho príbuzní, nevdojak pripúšťame aj to, že niekto má povinnosť mu takéto právo splniť. A kto má byť tým verejným katom?

Nuž predsa lekár.
A prečo lekár? Veď to je v príkrom rozpore s poslaním celej medicíny a s tradíciami jej etiky! My predsa máme povinnosť chrániť život a zdravie. Môže sa nám podariť vás zabiť, ale jedine nechtiac. To už trochu žartujem, samozrejme.

Spomenuli ste nátlakové skupiny, ktoré majú záujem o povolenie eutanázie. Koho máte na mysli?
Skupiny, ktoré majú záujem o rýchle a jednoduché riešenie čoraz ťaživejšieho problému Európy. Mám na mysli rastúci demografický tlak, pod ktorým sa rúcajú celé sociálne systémy. Niektoré vlády si už požičiavajú na dôchodky občanov. A prognózy sú neutešené. Čoraz viac ľudí si za nijaké úspory nedokáže zohnať v starobe človeka, ktorý sa o nich postará, lebo takého človeka jednoducho niet. V tejto situácii sa niekomu vidí správne dať zdravotníkom možnosť urýchliť smrť chorého človeka na jeho žiadosť alebo na žiadosť jeho príbuzných či dokonca na základe predpokladu, že by si to pacient sám prial.

Aj v nazeraní na problém eutanázie sa ľudia delia na liberálov a konzervatívcov. Kam zaraďujete sám seba?
Aj v tejto otázke sa držím predovšetkým zdravého rozumu. A preto som rozhodne proti eutanázii. Tieto i ďalšie mantinely je potrebné nastaviť, aby sa neuletelo do nejakého hororu. Hovorí sa, že človek sa stáva konzervatívcom, keď mu začnú dospievať deti. Nejde však o moje názory. Slovensko predsa prevzalo medzinárodný dohovor o biomedicíne a príslušné protokoly Rady Európy. Sám som sa na ich tvorbe podieľal. Od roku 1999 zastupujem Slovensko v riadiacom výbore Rady Európy pre bioetiku, som jeden zo siedmich členov jeho súčasného predsedníctva. Len prosím, nemýliť si Radu Európy s Európskou komisiou. Ako člen tohto výboru som sa snažil aj v národnej komisii pri našom ministerstve zdravotníctva pôsobiť tak, aby Slovensko neuletelo, aby napríklad nedovolilo klonovanie človeka na výskumné alebo takzvané liečebné ciele, lebo aj takéto názory mali v komisii svojich stúpencov.

Veľká Británia však protokol o klonovaní nepodpísala ani neratifikovala.
Nuž áno, Briti v súčasnosti akoby chceli byť krajinou, ktorá klonovanie na výskumné účely bude robiť a bude mať z toho aj príslušný profit. Je to však aj problém celej Európy, ktorá si musí vybrať, či bude čímsi ako Čína, alebo niektoré iné krajiny, kde nie sú pre takéto a iné biotechnológie žiadne bariéry. Vyvinie svet na Čínu reálny tlak alebo to nechá tak? Klesne tak hlboko aj Európa alebo sa pokúsi zachovať si vlastnú tvar? Zatiaľ sú to všetko otvorené otázky.

Nepripadáme Britom alebo Holanďanom ako zaostalejšia krajina, keď v orgánoch Európy zastávame takéto, z ich hľadiska, konzervatívne názory?
Nezastávame ich predsa len my. Nemci majú už 10 rokov zákon o ochrane ľudského embrya. Po trpkých skúsenostiach z druhej svetovej vojny sú v Nemecku veľmi obozretní a niektorým výskumom radšej nedávajú zelenú. Vtedy predsa fungovali nielen plynové komory, ale prebiehal aj výskum doktora Mengeleho a program eutanázie, na základe ktorého usmrtili desaťtisíce ľudí. A čo sa týka Slovenska, v riadiacom výbore nás vnímajú pozitívne a naša bioetika má medzinárodný dosah. Mimochodom, na Slovensku prebehlo najviac konferencií Rady Európy o tejto problematike. Dokonca sa tu uskutočnila spoločná konferencia Rady Európy a Európskej únie o etických problémoch genetiky.

V Európskej skupine pre etiku vo vede vás v najbližšom čase čaká diskusia o výskume embryonálnych kmeňových buniek. Povoliť ho alebo nie? V poslednom čase rozdelila táto otázka dokonca konzervatívcov v Kongrese USA.
Najprv si stručne ozrejmime, o čo ide. Veľmi zjednodušene povedané, bunky v embryonálnom stave majú niektoré vlastnosti rakovinových buniek, sú totiž rovnako nekontrolovateľné. Ak sa v tele dospelého človeka bunky takto zbláznia, v istom zmysle sa stávajú embryonálnymi, čiže bunkami vrhnutými vo vývoji kdesi ďaleko späť. Ale predstava, že ich dokážeme kontrolovať, je približne rovnako vzdialená ako predstava, že budeme kontrolovať rakovinové bunky, ktoré zabíjajú svojho nositeľa.

Stúpenci povolenia výskumu však tvrdia, že jeho výsledky by priblížili vyliečenie takých chorôb, ako je cukrovka, Alzheimerova choroba alebo by umožnili vyliečenie prerušenia miechy po úraze. Za výskum je dokonca vdova po prezidentovi Reaganovi. Čo vy na to?
Už menej sa píše o tom, že Reaganov najstarší syn je proti a nedávno vyhlásil, že ani otec, keby žil, by s niečím takým nesúhlasil. Predovšetkým však treba zdôrazniť, že výskum embryonálnych kmeňových buniek doteraz nevyliečil ani jedného pacienta. Aj preto sa naň tak ťažko zháňajú peniaze zo súkromných fondov. Súkromní investori vkladajú väčšiu časť finančných prostriedkov do iného výskumu. Napríklad aj výskumu „dospelých“ kmeňových buniek, získaných z pupočníkovej krvi po pôrode alebo z kostnej driene pacienta, ktoré už vyliečili tisíce pacientov. Transplantácia kostnej drene má už dobrú tradíciu aj na Slovensku, výskum v tejto oblasti napreduje veľmi rýchlo a môžeme tu dúfať aj v malé zázraky.

Kde je však napísané, že výskum embryonálnych buniek nemôže byť raz úspešný?
Samozrejme, vopred to nemožno vylúčiť. A z vedeckého hľadiska je zaujímavé všetko, čo je zaujímavé. Na tom predsa spočíva základný výskum. Súčasný humbug okolo výskumu embryonálnych kmeňových buniek je však podľa mňa motivovaný inými pohnútkami. Jednou z nich je získať naň peniaze z verejných zdrojov, pričom sa verejná mienka ovplyvňuje tvrdením, že je to v záujme zdravia ľudí a že tento výskum bude mať praktický význam.

Nie je v pozadí skôr svetonázorový spor?
Je tam aj on, lebo tieto bunky získate len vtedy, ak rozoberiete, a teda zničíte celé ľudské embryo v jeho ranom štádiu, zhruba do 14. dňa od počatia. Sú ľudia, a medzi nich patrím aj ja, ktorí s tým majú vážny etický problém. Sú totiž presvedčení, že žiadne ľudské embryá by sa nemali zabíjať ani používať na komerčné alebo výskumné účely. Považujú ich za ľudské bytosti s ľudskou dôstojnosťou.

Čiže spor zrejme prepukne aj vo vašej skupine. V akom pomere sú tam zastúpení liberáli a konzervatívci?
To ešte neviem, určite však tam nie sme všetci ani luteráni, ani katolíci, ani ľudia iného vierovyznania či bez vyznania. To napokon nie je až také dôležité. Vyberali nás predsa podľa štatútu, na základe odbornosti a osobných kvalít. Užšiemu výberu predchádzal svojho druhu konkurz. Priznám sa, neveril som, že prejdem týmto sitom. Ani prísny výber však nezabránil tomu, aby táto skupina v minulosti prijala zjavne nesprávne stanovisko. Zastala sa totiž patentovania ľudských tkanív, čiže toho, aby sa nejaký ľudský gén, povedzme gén určitej choroby alebo „gén geniality“, ak by taký existoval, stal súkromným vlastníctvom. Našťastie Európska komisia si toto stanovisko svojho poradného zboru neosvojila. Problémom by sme sa mali čoskoro opäť zaoberať.

Tešíte sa na túto prácu?
Teším sa a zároveň cítim veľkú zodpovednosť. Budem sa musieť pohybovať tak trochu v oblasti vedeckej fantastiky, ktorá sa však už o desať rokov môže stať tvrdou skutočnosťou. Genetika a biotechnológie už čoskoro prídu s implantátmi veľmi malých rozmerov. V čipe voperovanom pod kožu človeka sa bude nachádzať napríklad celá knižnica. Alebo iný príklad: ráno si vezmete tabletku a po celý deň budete pozornejší aj výkonnejší bez toho, aby vás tabletka ničila.

To je predsa skvelé.
Iste, ale každý objav a vynález možno zneužiť. Napríklad takýto životobudič sa môže uplatniť nielen ako doping v športe, ale dokáže narušiť rovnosť šancí aj v iných sférach života. Lebo zďaleka nie každý si ho bude môcť dovoliť. Chceme to alebo radšej nie? Nové implantáty nastolia otázku, kde sa končí človek a kde sa začína už robot. Aj o tom bude medicína 21. storočia. Treba pre ňu pripraviť záväzné pravidlá a normy správania.

Doc. MUDr. Jozef Glasa, CSc.(45), pôsobí na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave a vedie Ústav medicinskej etiky a bioetiky. Do septembra 2005 viedol Centrálnu etickú komisiu Ministerstva zdravotníctva SR a stále je jej členom. Od roku 1999 pôsobí v riadiacom výbore Rady Európy pre bioetiku, od októbra 2005 je zároveň členom poradného zboru Európskej komisie pre etiku vo vede a v nových technológiách.