Nie je to len estetická otázka, ani dôvod na výčitky. Obezitou bude trpieť každý štvrtý človek. Svitá však nádej na novú liečbu

Obezita má viacero príčin – nie je to len prejav nedostatku vôle alebo príjem veľkých porcií. Odborníci hovoria, že má multifaktoriálny pôvod. Svoju úlohu zohráva aj genetika, ale čoraz viac sa hovorí o tom, že dôležitejšie ako samotné gény sú podmienky, ktoré ich aktivujú alebo „umlčia“. Do hry tak vstupujú vonkajšie faktory, ako je strava, stres, spánok či dokonca zaužívané domáce zvyky – od dojedania porcií až po teplé jedlo trikrát denne bez ohľadu na hlad.

„Len malé percento prípadov obezity má hormonálnu príčinu, spôsobenú napríklad poruchou štítnej žľazy (hypotyreózou) alebo nadbytkom stresového hormónu kortizolu (Cushingov syndróm). Takzvaná sekundárna obezita je zriedkavá,“ vysvetľuje endokrinológ a diabetológ Peter Jackuliak.

Vyladený hormonálny systém

Hormonálna rovnováha však zohráva pri obezite zásadnú úlohu – nielen ako príčina, ale najmä ako dôsledok. Na sociálnych sieťach často nájdete „zoznam hormónov, ktoré vám bránia schudnúť“. A hoci to znie ako clickbait, pravda nie je ďaleko. Napríklad hormón grelín, prezývaný aj hormón hladu, zvyšuje chuť do jedla, zatiaľ čo leptín by mal, naopak, chuť tlmiť – no u ľudí s obezitou môže dochádzať k leptínovej rezistencii, k stavu, keď mozog na jeho signály prestáva reagovať. Centrálna (brušná) obezita je spojená s tvorbou ďalších hormónov a regulačných látok. Napríklad inzulínu, ktorý reguluje hladinu cukru v krvi – pri obezite často dochádza k inzulínovej rezistencii, čo je krok k metabolickému syndrómu či k cukrovke 2. typu. Zároveň platí aj opak – obezita sama narúša hormonálnu rovnováhu. Mnohé hormóny v tele začnú účinkovať oslabeným alebo, naopak, prehnaným spôsobom. Niekedy sa tak schudnúť nedá len podľa rovnice príjem – výdaj, ale dôležité je „vyladiť“ citlivosť, rovnováhu a komunikáciu medzi bunkami, ktorú hormóny sprostredkúvajú.

Nebezpečný tuk

„Pri obezite sa v tele zväčšujú tukové bunky alebo sa ich tvorí viac – väčšinou ide o kombináciu oboch procesov. A hoci tuk je prirodzenou súčasťou organizmu, pri nadbytku sa jeho funkcia mení,“ upozorňuje známy lekár. Tukové tkanivo sa prestáva správať ako pasívna zásobáreň energie a začína fungovať ako aktívny orgán – doslova produkuje hormóny, enzýmy a zápalové látky, ktoré ovplyvňujú celé telo. „Chronický „tichý“ zápal, ktorý vzniká pri nadmernom množstve tukového tkaniva, narúša hormonálnu rovnováhu a vedie ku kardiometabolickému riziku – zvyšuje šance na cukrovku, vysoký tlak, infarkt či poruchy menštruačného cyklu.“

Najnebezpečnejší je viscerálny tuk uložený v oblasti brucha, okolo vnútorných orgánov, ako sú pečeň, črevá či pankreas. Práve tam sú tukové bunky najviac dysfunkčné, a preto najviac zasahujú do hormonálnych a metabolických procesov. Tukové bunky si medzi sebou vedia „posielať“ signály, ako sa majú správať – a ak ich je priveľa, vytvárajú doslova sieť porúch. Preto obezita nie je len otázkou vzhľadu, ale predovšetkým vnútorného fungovania organizmu.

Keď sa hmotnosť zastaví

„Nemusíte zhodiť polovicu svojej hmotnosti, aby ste zlepšili svoje zdravie. Už úbytok o 5 až 10 percent môže výrazne znížiť riziko ochorení spojených s obezitou – vrátane cukrovky 2. typu, vysokého krvného tlaku či porúch menštruačného cyklu. Ideálny cieľ u obéznych pacientov je okolo 15 percent a najvyššiu redukciu – okolo 20 až 25 percent – dosahuje bariatrická chirurgia, ktorá dnes predstavuje najefektívnejšiu formu liečby obezity,“ hovorí endokrinológ a diabetológ Peter Jackuliak.

Základom liečby je diétna a režimová zmena, ale nie vždy to stačí. Telo sa dokáže „prispôsobiť“ a postupne zmeniť hormonálne nastavenie tak, že hmotnosť sa zastaví alebo začne opäť stúpať. „Preto sa v súčasnosti indikuje aj farmakoterapia, a to už pri pacientoch s nadváhou (BMI nad 27) s pridruženými diagnózami, ako je vysoký tlak, cholesterol či cukrovka,“ vysvetľuje lekár.

Moderné lieky na obezitu ovplyvňujú hormóny, ktoré sa tvoria v zadnom mozgu a tráviacom trakte – regulujú pocit hladu, sýtosti aj rýchlosť vyprázdňovania žalúdka. Výsledkom je, že človek jednoducho zje menej, dlhšie vydrží sýty a telo efektívnejšie spaľuje. Najnovšie výskumy ukazujú, že niektoré z týchto liekov môžu priniesť porovnateľný úbytok hmotnosti ako chirurgické zákroky – a to bez skalpela. Ide o veľký posun v prístupe k obezite ako k chronickému, ale liečiteľnému ochoreniu.

Menej a menej často

V centre pozornosti moderných liečebných prístupov k obezite dnes stoja dva kľúčové hormóny – GIP a GLP-1. Pôsobia na viacerých úrovniach zároveň a práve preto majú taký silný účinok. V mozgu tlmia pocit hladu a zvyšujú pocit sýtosti, v tukovom tkanive zlepšujú metabolizmus tukových buniek, čím bránia ich premene na dysfunkčné, zápalové ložiská. V pankrease zvyšujú tvorbu inzulínu, ktorý pomáha živinám dostať sa tam, kde majú – do buniek. A zároveň spomaľujú vyprázdňovanie žalúdka, vďaka čomu jeme menej a menej často.

Najnovšie výskumy ukazujú, že niektoré z týchto liekov môžu priniesť porovnateľný úbytok hmotnosti ako chirurgické zákroky – a to bez skalpela.

Obezita dnes už nie je len estetická otázka ani dôvod na výčitky. Je to liečiteľné chronické ochorenie, ktoré má svoje biologické, hormonálne aj psychologické súvislosti. „Cieľom liečby nie je len zmenšiť konfekčnú veľkosť, ale predovšetkým zlepšiť celkové zdravie, kvalitu života a predĺžiť jeho trvanie,“ uzatvára Peter Jackuliak.

Endokrinné disruptory a obezita

Nie všetky faktory ovplyvňujúce obezitu sú viditeľné na tanieri. Niektoré z najzávažnejších zasahujú do hormonálneho systému zvonka – ide o tzv. endokrinné disruptory. Sú to chemikálie, ktoré môžu narúšať činnosť hormónov v tele – a často sú prítomné v bežných plastoch, kozmetike, potravinových obaloch či pesticídoch. Výskumy ukazujú, že disruptory ako bisfenol A, ftaláty či parabény môžu ovplyvniť hladiny leptínu, inzulínu alebo hormónov štítnej žľazy. Niektoré z nich dokonca pôsobia ako obezitogény – teda chemikálie, ktoré podporujú ukladanie tukového tkaniva, narúšajú metabolizmus a zvyšujú riziko inzulínovej rezistencie. Dlhodobé vystavenie týmto látkam – najmä v detstve alebo v období vývoja – môže prispievať k vyššej náchylnosti na priberanie.