Na súcit s Nasťou a Maximom sa nespolieham. Prvý týždeň nového roku 2026 si svet zapamätá pre niečo iné.
Keď médá vysielali slová nadšeného Rubia o „najplodnejších rokovaniach“, v Charkove všetci sledovali, ako sa záchranári snažia dostať k ľudom zasypaným pod troskami.
Keď sa Donbas uzdraví, dúfam, že mu povedia, že teraz v ňom prúdi krv dobermana.
Kým som písala tento text, v meste opäť vyhlásili letecký poplach. A oficiálny telegramový kanál informoval, že sa našli telá ďalších obetí. Sedem mŕtvych za noc.
Sedím vo vani, schovávam sa so psom a papagájom pred ruskými raketami a dronmi. Píšem tento list z Ukrajiny, z Charkova. Mestom, ak dobre rátam, zahrmel už sedemnásty výbuch.
Podľa známeho psychológa sa v Charkove prípady panických atakov vyskytujú u každej druhej osoby.
Na 17. poschodí je to neznesiteľné – počujete a vidíte každý dron a raketu. A je to, akoby vám to všetko letelo priamo do okna.
Zažívame nielen výbuchy a požiare. Ešte stále máme kvety, pouličných bardov, divadlá. Niekto počas bombardovania píše hry, šije kostýmy, skúša dialógy, prichádza na premiéry.
Mladá žena stojí uprostred dvora. V zime, v domácom župane a papučiach, kolíše bábätko. Chlapčeka vydesil výbuch ruskej rakety, ktorá vletela do susedného dvora.
Úprimne, mám pocit, akoby prešlo tridsať rokov. Zdá sa, že naposledy som svoju mamu objímala v detstve, a nie v lete dvadsiateho druhého.
Pokladníčka na benzínke sa dnes priznala, že cíti väčšiu úzkosť ako v marci v dvadsiatom druhom.
Skúste si predstaviť: o tretej hodine ráno vletí päťsto kilogramová letecká bomba do vašej obytnej štvrte, do obyčajného bytového domu, kde spia rodiny s deťmi...
Ďalší čierny štvrtok v Charkove. Koľko ich už bolo? Čierne štvrtky, čierne utorky. Stredy, pondelky, soboty...
Sveťka, kamarátka z detstva. Vždy bola taká usmiata a láskavá, s jamkami na lícach. Išla po chlieb - črepina ju pred obchodom zasiahla priamo do srdca.
Keď som v pondelok telefonovala s dcérou a niečo zahrmelo, tak sme naraz vyhŕkli: "To je u teba alebo u mňa?"
Snažila som sa ženám vysvetliť, že obranca vlasti má právo nechať si auto, kde chce. Pokojne som im povedala, že vždy majú na výber: zostať alebo opustiť mesto, ak sa boja.
Detská nemocnica je neskutočná bolesť sama o sebe. Je tam toľko sĺz, zúfalstva, nádeje. Neviem si predstaviť, ako dovnútra tohto príšerného nešťastia vletí okrídlená raketa.
Slovo „ďalšia“ je také necitlivé. Nikdy by nemalo stáť vedľa slov "smrť" alebo "bomba".
Od začiatku novej ofenzívy na Charkov dni splynuli do jedného. Ako vtedy, v dvadsiatej druhom: "Aký je dnes deň?" – "Štyridsiaty siedmy február... "
Všetko navôkol dunelo, siréna zavíjala a ja som išla za kvetmi maku. Bola v tom nejaká magická príťažlivosť.