#Anna Gin
List z Charkova: Z vojny do vojny
Keď som v pondelok telefonovala s dcérou a niečo zahrmelo, tak sme naraz vyhŕkli: "To je u teba alebo u mňa?"
List z Charkova: Môže vojak zaparkovať pri ihrisku?
Snažila som sa ženám vysvetliť, že obranca vlasti má právo nechať si auto, kde chce. Pokojne som im povedala, že vždy majú na výber: zostať alebo opustiť mesto, ak sa boja.
List z Charkova: Bolesť detskej nemocnice
Detská nemocnica je neskutočná bolesť sama o sebe. Je tam toľko sĺz, zúfalstva, nádeje. Neviem si predstaviť, ako dovnútra tohto príšerného nešťastia vletí okrídlená raketa.
List z Charkova: Ďalšia správa pre Haag
Slovo „ďalšia“ je také necitlivé. Nikdy by nemalo stáť vedľa slov "smrť" alebo "bomba".
List z Charkova: Hodia sa k harmančeku črepiny z bomby?
Od začiatku novej ofenzívy na Charkov dni splynuli do jedného. Ako vtedy, v dvadsiatej druhom: "Aký je dnes deň?" – "Štyridsiaty siedmy február... "
List z Charkova: Najkrajšie kvety vzdoru rastú v kráteroch po ruských raketách
Všetko navôkol dunelo, siréna zavíjala a ja som išla za kvetmi maku. Bola v tom nejaká magická príťažlivosť.
List z Charkova: Cintorín, pár minút od smrti
Tretí deň sa nedokážem spamätať. V nedeľu som bol štyri minúty od smrti. Stále mi je trochu nevoľno, keď si to uvedomím.
List z Charkova: Na balkóne mám ideálne miesto pre guľomet
Boje na predmestiach pokračujú neustále, je ich počuť, aspoň v našej štvrti Saltovka. Ako vravievame: búchajú.
List z Charkova: Raketa trhala deti na ihrisku
Môj Oleh a ďalší traja chlapci hrali futbal. Trafilo to priamo štadión, Olehovi poškriabalo tvár, ostatných roztrhalo.
List z Charkova: Úder na televíznu vežu bolí. Ale nezlomí
Vidieť ste ju mohli takmer odkiaľkoľvek v meste, bola najvyššou stavbou Charkova. Pripomínala raketu, ktorá každú chvíľu vzlietne do vesmíru.
List z Charkova: Odkaz na hrobe. "Milovaný, máš syna!"
Odviezla som mamu k jej synovi. Na narodeniny. Na cintorín. Na Alej slávy.
List z Charkova: Vysadím begónie. Napriek všetkému
Názov nášho mesta neopúšťa titulné stránky - „pripravuje sa ofenzíva“, „experimenty s novými bombami“, „evakuácia“.
List z Charkova: Ako sa žije v tme?
Po masívnych raketových útokoch žije Charkov zväčša v tme, no ja sa aj tak usmievam. Možno už len nevládzeme plakať.
List z Charkova: Môj posledný list do Ruska
Tento piatok sa z Tvojho krížika na hlasovacom lístku stane krvavé potvrdenie: "Zabila som svojho syna."
List z Charkova: Pomôžte, spisovatelia, nech nemusím písať vojnové kroniky!
Naše rozbité sny, zničené domovy, odlúčené rodiny - to je hrôza. Ale najstrašnejšie, najobludnejšie, najnepredstaviteľnejšie je zabíjanie deti.
List z Charkova: Za živa spálili deti. Nikdy im neodpustím!
Jeden z ruských Šahídov zasiahol čerpaciu stanicu, diesel a benzín sa zmiešali do smrteľnej lávy, ktorá sa valila dole ulicou.
List z Charkova: Zomreli dve ženy. Ešte to nie som ja
Charkov, ráno 23. januára, šesť ruských rakiet takmer súčasne zasiahlo obytnú oblasť.
List z Charkova: Hovoriť s deťmi o vojne?
Nečakane som sa pohádala s kamarátkou kvôli otázke, ktorú som položila jej šesťročnému synovi: "Nikita, čo to tam máš? Tank?"
List z Charkova: Najskôr vybuchne raketa a potom sa zapne siréna. Sme príliš blízko
Siréna sa v meste rozozvučí päť- až pätnásťkrát za deň. Niekedy prakticky ani nezmĺkne. V takýchto dňoch, a je ich asi šesť do týždňa, by som podľa „pravidla dvoch stien“ mala bývať v predsieni.
List z Charkova: Po rakete už ani pes neštekne. Zvykli sme si
Charkov. Šesť hodín ráno. Šesť rakiet. Emócie na bode nula.