Pred tristo dňami som prvýkrát počula vybuchnúť rakety. Nebolo o čom pochybovať – vojna. Vyšla som na balkón, zapálil som si a dlho som hľadela na červeno-oranžovú žiaru na obzore.
Pozerám video, ako v Charkove strhávajú Puškinovu bustu, a nič necítim. Žiadna ľútosť, žiadna radosť, žiadna nostalgia.
Určite to nie je S-300, protilietadlový raketový systém šíri vibrácie. Žeby dron?
Charkov 10. októbra. Žiadna voda, žiadne svetlo, žiadne spojenie.
Napriek bombardovaniu všade navôkol vidno nespútanú radosť z toho, ako naši vyháňajú vyvrheľov z ukrajinskej zeme.
Už ma nebaví skrývať sa. Pred tlakovou vlnou, črepinami, rachotom. Otvorila som dokorán okná a pustila dnu chlad neskorého letného večera. Bože, to je pôžitok.
Hrozný deň, výbuchy, požiare, trosky, spod ktorých sa ľudia nevedia dostať. Pretože sú hluchonemí, nepočujú záchranárov a nereagujú.
Bombardovanie Charkova pripomína desivú tínedžerskú hru známu ako „modrá veľryba“ alebo „zobuď ma o 4:20“, kde deti strašili a dovádzali k samovražde.
Z Charkova pre Pravdu píše ukrajinská publicistka a spisovateľka
Stojím na balkóne, fajčím, zavyla siréna. Dole je matka s dievčatkom. Ani sa nemykla, dieťa tiež akoby nič nepočulo.
Z Ukrajiny pre Pravdu píše charkovská publicistka a spisovateľka
- Ale no, akáže som ja hrdinka? Jednoducho bolo treba niečo urobiť, hovorí Ľuda z Charkova, ktorá zašila neznámemu človeku brucho roztrhané šrapnelom priamo na ulici.
Z Dnipra pre Pravdu píše ukrajinská publicistka a spisovateľka Anna Gin.
Z Ukrajiny pre Pravdu píše Charkovčanka Anna Gin (48), ruskojazyčná ukrajinská publicistka, spisovateľka a blogerka.